Na dverách skrine boli obrázky. Nie hocijaké. Všetky boli fotografie miest, kde Louis často chodieval. Pri niektorých boli menšie krížiky a jeden obrázok bol celý zakrúžkovaný. Bola to fotografia klubu, kde sa Louis opil a potom sa spolu vyspali na záchodoch. Všetky boli červeným povrázkom prepojené do kruhu a v strede bola prilepená Louisova fotka.
Stál pred otvorenou skriňou a jeho dych bol splašený akoby práve zabehol maratón. Dokonca ani nežmurkal. Každé miesto na fotografii bolo jeho obľúbené a on netušil, ako to zistila. Sústredil sa na obrázky s krížikmi a došlo mu, že na každom tom mieste sa mihla jej tvár.
Uvedomil si to až teraz. Klub nebol prvým miestom, kde ju uvidel. Stál tak tvárou v tvár všetkým fotkám dlhú chvíľu. A čím viac si uvedomoval čo to znamená, cítil sa viac a viac využitý. Cítil sa poškvrnený a hlúpy. Nechápal, prečo mu to spravila a skade vedela o všetkých týchto miestach.
Zrazu sa mu v mysli rozsvietilo a jeho zreničky rozšírili. Treskol dverami skrine a následne aj dverami od izby. Hnev v ňom vrel až tak, že si ani nevšímal ako rýchlo zbehol všetky schody a ocitol sa v hale. „Ďakujem Claire," poďakoval pred tým než odišiel, aj keď sa zlosť do jeho tela šírila rýchlejšie než svetlo lustra uprostred sály, a podal jej kľúč od izby 55.
Potom nasadol do čierneho firemného auta a bol tam zavretý sám so svojim hnevom. Jeho čeľusť bola napnutá a dlane mal zovreté v päste až mu zbeleli hánky. Prešiel si po koreni nosa a nahlas vzdychol. V mysli mal jednu obrovskú čiernu machuľu, z ktorej sa nedalo nič vyčítať.
Odtiahol ruku od tváre a zapol si pás. Naštartoval a silno schytil volant. Nechty sa mu zaborili do látky a nohou ešte viac stúpil na pedál. Rýchlosť jeho auta sa zdvojnásobila a vďaka miznúcemu mestu, ktoré videl za čelným sklom sa mu rozšírili zreničky.
V očiach sa mu odzrkadľovala všetka tá zlosť, ktorá sa usadila v jeho vnútri a farbila do tmava, inak svetlý, odtieň modrej. Osvetlené ulice Londýna mizli v rýchlosti auta. Ale jemu to nestačilo. Ešte pritlačil na pedál a bolo mu jedno, že ako policajt by mal dodržovať zákony. Rýchlosť, akou sa teraz preháňal po Londýne sa dala prirovnať k rýchlosti hnevu, ktorý sa šíril po jeho tele.
Bol akurát v odľahlej štvrti, keď si všimol, že oproti nemu ide auto rovnakou rýchlosťou. Vytreštil oči a všimol si, že celý čas išiel v protismere. V návale zlosti si to ani nevšimol. Zrazu jeho ruky aj chrbát boli pokryté zimomriavkami a žalúdok sa mu stiahol.
Auto sa neskutočne rýchlo blížilo a on len rýchlo zakrútil volantom a čakal to najhoršie. Firemné auto aj s ním vo vnútri sa točilo dookola a zošmyklo sa z cesty. Louis počul ako jeho pneumatiky vŕzgajú o mokrú trávu a silno stlačil oči k sebe.
Narýchlo si predstavil muža si zelenými očami a kučeravými vlasmi a vybavil si krásne chvíle, ktoré s ním prežil, akoby to malo byť naposledy. No auto v momente, keď sa Louis trhavo nadýchol, zastavilo. A jemu nebolo nič, nemal ani škrabanec.
Pomaly otvoril jedno oko a po zistení, že naozaj žije, otvoril aj druhé a chytil sa za srdce. Jeho tvár najprv ostávala v šoku, no keď si uvedomil ako mohol skončiť, začal ďakovať osudu. Schuti sa zasmial a jeho tvár tentokrát zdobil obrovský úsmev.
Skúsil naštartovať a na tretí pokus mu auto odpovedalo. Vyšiel späť na cestu a po presvedčení, že ide v správnom smere, pokojne pridal plyn. Tentokrát už nie tak ako predtým, pretože jeho telo malo na teraz adrenalínu dosť. Aj keď pred chvíľou už skoro nebol medzi živými, stále sa ho držala zlosť.
Neveriacky zakrútil hlavou, pretože si spomenul, na čo myslel v posledných chvíľach. Myslel si, že zomrie a vybavil si Harryho Stylesa.
O chvíľu už stál pred jeho dverami. Tentokrát nie pred dverami do kancelárie, ale do jeho bytu. Pre istotu si vybral cigaretu, aby sa trochu ukľudnil a odohnal ešte posledné pozostatky adrenalínu z boja o život. Na jeho šťastie z vchodu niekto vyšiel von akurát keď dohasínal cigaretu a on sa tak mohol nepozorovane dostať dovnútra.
Stál vo výťahu, ktorý mieril na 4. poschodie. Na povrch sa vydrala spomienka na spoločnú chvíľu, ktorú tu zažili. Louis videl pred očami, ako o niekoľko mesiacov mladší on a Harry stáli v objatí a šepkali si rôzne zamilované slová.
„Chcem ťa Harry," zašepkal Louis a otrel špičku nosa o jeho líce. Harry presunul ruky z jeho chrbtu na jeho zadok a po nežnom bozku pod jeho uchom, sa chrapľavým hlasom spýtal: „A ako veľmi ma chceš?" Louisa to nabudilo a rukami pevne stisol jeho pás. „Takto veľmi," zasmial sa a stisk na Harryho páse ešte viac zosilnel. Obaja sa tomu zasmiali a menší sa postavil na špičky, aby dosiahol na jeho pery. Jeden romantický bozk vo výťahu skončil ešte romantickejším gestom, tentokrát v Harryho posteli.
Louis sa pozeral na miesto, kde vtedy stáli a spomienka mu pripadala tak čerstvá, že si vybavoval každý okamih. Pripadalo mu smutné, že si vybavuje všetko, čo spolu prežili a teraz ho navštevuje už len pracovne.
Myšlienky však prerušilo cinknutie výťahu a on, aj keď nerád, vystúpil a opäť čelil strachu zo zaklopania na jeho dvere. Spomínal si, ako bol opretý na túto stenu a Harry ho pomaly a nežne bozkával. Zakrútil hlavou a rýchlo zaklopal na dvere, aby to mal za sebou.
Prestúpil z jednej na druhú nohu, pretože Harry dlho neotváral. Zasunul si ruky do vreciek a zaklonil hlavu. Keď však započul tiché zavŕzganie, postavil sa rovno a snažil sa vyzerať normálne. Dvere sa konečne otvorili a Louis svoj pohľad presunul zo zeme na osobu, ktorá stála pred ním.
Jeho zreničky sa rozšírili hneď, ako ho uvidel. Začal skoro slintať, keď zazrel postavu pred ním. Harry v dverách totiž stál iba v teplákoch a jeho hruď nič nezakrývalo. Louis nehybne stál a hypnotizoval každý záhyb božského tela pred ním.
„Ehm... Louis? Čo tu robíš?" spýtal sa Harry po chvíli, pretože si všimol ako hladno sa na neho pozerá jeho bývalý, aj keď mu to celkom lichotilo. Jeho slová detektíva prebrali a aj keď mal stále dokonalý výhľad, zmohol sa na to, že spravil obrovský krok a rukami sa dotkol jeho hrude.
Harry bol vydesený a potešený zároveň a v domnienke, že ho teraz nižší pobozká a bude prosiť o odpustenie, zavrel oči a čakal na teplo pier. Ale skutočnosť bola iná. Louis sa do dlaní zaprel a odstrčil celé Harryho telo hlbšie do jeho bytu a sám zavrel dvere.
V Louisovej mysli sa znova objavil hnev, ktorý ho nútil vysloviť: „Môžeš mi vysvetliť, prečo Miranda, ktorá je teraz mimochodom mŕtva, bývala v byte na tvoje meno? Nehovor mi, že je to náhoda, Harry. Chcem počuť pravdu!" Jeho hlas bol zúfalý, rovnako ako jeho pohľad, ktorý bol uprený priamo do zmätených zelených očí.
-------------------------------
Ahojte! :) Ja viem, že nieste veľmi zvyknutí na moje poznámky po časti, no tentokrát vám musím poďakovať za niečo, čo veľmi potešilo moje srdiečko♥ Ide o prečítania na ChefMasterovi, ktoré presiahli 2K a samozrejme aj na tomto príbehu, ktoré už presiahli 530! Nemôžem vám dostatočne poďakovať :)) Každý z vás je úplne magický a ja som asi najšťastnejší človek na svete, že práve vy čítate moje príbehy :* Ďakujem ♥
YOU ARE READING
FBI │Larry│
FanfictionHovorí sa: Nepleť prácu so súkromím. Ale čo ak detektív Louis musí vyšetriť prípad vraždy niekoho blízkeho? A čo ak ho vyšetrovanie zavedie za starou láskou?
