FBI │Larry│

4. kapitola

Louisovi sa už po tretíkrát za tento deň zasekol dych niekde v krku. Už mu pomaly dochádzali nervy zo všetkého, čo sa dnes dozvedel. „Harry Styles?" zašepkal. Na konci síce dal otáznik, no nebola to otázka. Iba sa potreboval utvrdiť v tom, čo počul.

Psychológ, ktorého odporučil doktor Mirande, bol jeho bývalý priateľ.

Oceánové oči detektíva sa zaplnili slzami kvôli všetkým spomienkam, ktoré sa mu vynorili už len pri vyslovení jeho mena. Rozpamätal sa na všetku tu lásku, na ktorú sa snažil tak dlho zabudnúť. Spomenul si na všetky vtipné zážitky, prepletené prsty na uliciach a hlavne na hlboké a horúce bozky. No spomenul si aj na to, ako sa obe srdcia zlomili na pol a vzďaľovali sa od seba.

Všetky spomienky sa odohrávali v jeho mysli a on si ani neuvedomil slané kvapky, ktoré mu stekali po lícach. „Harry Styles," znova zašepkal. Pohľad, ktorý smeroval na podlahu, ani raz neprerušil žmurknutím. Videl to všetko pred očami.

„Louis?" povedal potichu Niall. Mal strach o kolegu, vyzeral naozaj strašidelne. V tom akoby sa prebral, hneď si zotrel všetky slzy a pokýval hlavou na znak, že mladšieho počúva. „Si v pohode?" hladil ho po chrbte. Louis bol silný a každý v jeho okolí to vedel. Preto teraz Niall nechápal, ako niekoho takého mohlo rozplakať jedno obyčajné meno.

Nebolo to totiž menom, ale osobou, ktoré skrýva. Louisovi sa, odkedy pozná toto meno, zmenil celý život.

Louis len prikývol na súhlas a trasľavým hlasom si vypýtal adresu na psychológovu ambulanciu. Doktora vždy bolelo vidieť uplakané oči, no už si zvykol nepýtať sa. S ľútostivým pohľadom mu podal papierik s adresou a povzbudivo a potľapkal ho po pleci. S poďakovaním na perách opúšťali doktora a mierili k človeku, ktorého sa Louis snažil dostať z hlavy nekonečne dlhý čas.

„Niall, bude lepšie, keď tu zostaneš, dobre?" spýtal sa starší, keď už jeho pracovné auto stálo na parkovisku pred liečebňou. Kvôli prvotnej reakcii Louisa na vyslovenie mena bolo celú cestu ticho. Preto ho teraz nechcel pokúšať ešte viac a preto len rýchlo prikývol.

Keď za sebou zabuchol dvere, kráčal najpomalším krokom, aby stretnutie s ním čo najviac oddialil. V budove si privolal výťah. Keď sa však dvere hneď otvorili a on vstúpil dovnútra, preklínal sa za to, že nešiel po schodoch. Každým míňaným poschodím mu žalúdok zvieralo silnejšie.

Výťah cinkol a on sa ocitol pred jeho dverami. Ťažko sa mu dýchalo a v mysli mal iba zamotané hrčky nevyslovených myšlienok. Koľko krát si toto predstavoval, keď zaspával. Že raz bude znova stáť pred jeho dverami a klopať v rytme ich spoločnej pesničky. Teraz ale klopal z pracovného dôvodu a musel sa tuho držať, aby znova nespadol do ošiaľu zvaného „jeho oči".

Po krátkej chvíli sa dvere otvorili a v nich stál skutočne on. Úzke čierne nohavice oblizovali jeho chudé nohy a cez tenkú bielu košeľu presvitali jeho tetovania. Neskrotné hnedé kučery mal učesané v nedbalom drdole. Stál na prahu a jeho tvár zdobil neskutočne prekvapený výraz.

Chvíľu si tak vymieňali neisté výrazy. Pri pohľade do tých zbožňovaných zelených očí by Louis aj zabudol prečo prišiel, no odznak na jeho opasku mu to jasne pripomínal. A aj keď nechcel rušiť túto chvíľu prekvapenia, odkašľal si.

Harry sa jemne zamračil a pokýval hlavou na znak, že má povedať, prečo prišiel. A tak Louis, stále s pohľadom zabodnutým do zelených smaragdov, odhrnul svoje sako. Vtedy kučeravec otvoril dvere dokorán a ustúpil, aby dovnútra mohol vstúpiť jeho bývalý priateľ.

Louis si sadol na miesto, kde pred ním sedelo mnoho psychicky labilných ľudí a Harry si sadol oproti neho. „Pôjdem rovno k veci Hazz," začal Louis rýchlo, no hneď sa aj zasekol, pretože ho nechtiac oslovil prezývkou, ktorú mu dal keď boli zamilovaní. Oslovený sa vnútri roztápal, no navonok to nedával vedieť.

„Ehm... Harry... Našli sme mŕtve telo jednej tvojej pacientky a potrebujem vedieť nejaké informácie," hovoril detektív a snažil sa vyznieť čo najviac profesionálne. „Samozrejme. A o koho ide?" spýtal sa Harry. Louisovi stislo srdce keď opäť počul ten chrapľavý hlas. Predtým sa na ňom stal skoro závislým. Predtým, než sa stalo to.

„O Mirandu Kerr..." vydýchol Louis a sklopil pohľad. Vedel, čo všetko tá osoba medzi nimi spôsobila a nemohol sa pozerať na to, ako jeho bývalý začne zúriť. Jemu sa napla čeľusť a cez zuby vydal tiché: „Jasné." V tom jedinom slove sa skrývalo toľko hnevu, že by sa z neho dalo aj krájať. Harry tú ženu nemohol ani vystáť, kvôli tomu ako dokazila jeho nádherný vzťah s osobou sediacou oproti neho. Jediné, čo ju s ním nanešťastie spájalo, bola jeho profesia.

Harry sa postavil k obrovskej skrinke, kde uchovával všetky spisy a poznámky ku každému pacientovi. Mumlal si pre seba mená, ktoré rýchlo preletel očami a skláňal sa ku dolnej poličke lebo vedel, že tam budú tie pravé papiere. To ale využil detektív. Keď sa Harry skláňal, Louis mal dokonalý výhľad vďaka jeho obtiahnutým nohaviciam. A tak si nenápadne prezeral zadok jeho bývalého.

On jeho pohľad cítil a pre seba sa diabolsky usmial. Ešte viac sa naklonil, aby mu ukázal, čo stratil. Vytiahol zložku, ktorá bola uložená v úplne dolnej poličke. Ladným krokom prišiel ku stolu, ktorý ich oddeľoval a položil naň spisy. „Tak sa pýtaj," povedal Louisovi chladným hlasom s pohľadom upretým v jeho modrých studničkách.

„Mala nejakých nepriateľov?" spýtal sa detektív. „Nie. Okrem mňa," povedal ironicky Harry a posledné slová skoro zašepkal. S vystúpenou žilou prerušil očný kontakt. Vrel v ňom hnev a Louis vedel, že sa tak stane už keď sa dozvedel, že ho bude musieť ísť vypočúvať.

Louis spoznal iróniu v jeho hlase, len pretočil oči a spýtal sa: „Môžem si pozrieť tie papiere?" Hneď na to ho prebodol zelený pohľad a Harry mu s výčitkou v hlase podráždene povedal: „Jasné... Over si, či ti náhodou neklamem! Jej to už vadiť nebude, keďže je mŕtva." A hodil mu zložku do klína, kde ešte pred niekoľkými mesiacmi sedával.

Detektív pomaly otváral zložku a spod mihalníc sledoval, ako si Harry prerába drdol. Hnedé kučery mu spadli až na plecia a Louis skoro začal slintať. Radšej rýchlo odvrátil zrak naspäť do papierov. Boli tam Harryho poznámky a všetky sa týkali pokrokov v liečení bulímie. Ani zmienka o nepriateľoch, či samovražedných sklonoch. Proste nič.

Hodil zložku späť na stôl a vstával z hnedého koženého gauča. Harry ho nasledoval a tiež sa postavil, aby ho vyprevadil. „Zistil si niečo?" spýtal sa aby zničil to trápne ticho. Modrooký len pokrútil hlavou a keď bol už pred dverami otočil sa a spojil s ním pohľad.

„Nie, ale ďakujem. A Harry?" začal Louis a menovaný pokýval hlavou na znak, aby pokračoval. „Prepáč," povedal potichu a sklopil zrak. Nemohol sa na neho pozerať, lebo vedel, že by ho mohol jediný pohľad zlomiť. A taktiež sa veľmi hanbil za to, čo spravil.

„Za to, že mi ukradla tvoje srdce? Za to by sa mala ospravedlniť ona a nie ty. A teraz už choď," povedal Harry a pekným spôsobom ho vyhodil. Hneď ako sa za ním zabuchli dvere, jeho dlhé nohy sa podlomili a on spadol na chladnú zem. Oprel si hlavu o dvere, kde ešte stále cítil jeho príťažlivú vôňu. Pamätal si na deň, keď ho nechal odísť a preklínal ho dodnes. Teraz však spravil to isté.