FBI │Larry│

15. kapitola

Lewis.

V prachu bolo napísané Lewis. Meno, ktoré tak veľmi neznáša a pritom ho tak skoro všetci volajú. Raz sa dokonca stalo, že mu v Starbucks napísali na hrnček namiesto Louis, Lewis.

A možno je to práve to, na čo Harry chcel aby si Louis spomenul! Znova sa skrčil do svojej bežnej výšky a vyšiel von zo starej zrkadlovej siene. Každá myšlienka, ktorá sa teraz vynorila v jeho mysli, patrila Harrymu a kolotočom, ktoré spolu navštívili nespočetne krát. Kúpil si ružovú cukrovú vatu a so spomienkami na ich prvé rande odchádzal pri západe slnka.

Aj keď sa nemohol dočkať odmeny na konci cesty, dnes sa radšej vydal domov. Je už predsa skoro tma a on celý deň strávil hľadaním stôp. Celý unavený a hladný sa vrátil k sebe a po tom, čo vyjedol všetky zásoby kamarátke chladničke, zaľahol do postele.

Ráno bol v Starbucks poriadne dlhý rad. Div rozlepil oči, už sa vybral do kaviarne blízko jeho domova. A preto teraz nie je záhadou, prečo zaspáva dokonca aj postojačky.

Keď sa konečne dostal na rad, privítal ho milý úsmev čašníčky a ohraná fráza: „Dobré ráno. Čo si dáte?" Louis sa na ňu usmial tiež a odpovedal: „Cappuccino." Ona na kelímok ozdobným písmom napísala druh kávy, ktorú si detektív vybral a potom na neho znova uprela pohľad.

„A na aké meno?" spýtala sa milo. Louis sa na chvíľu zamyslel a potom z neho vyletelo: „Lewis!" A tak sa na kelímku hneď vynímalo meno, ktoré mu síce nepatrilo, ale bolo súčasťou jeho stopy.

Vdychoval vôňu kávy, ktorá sa rozliehala celým priestorom. Zatiaľ čo stál pri pulte a čakal, kým oznámia jeho meno, všímal si každý možný detail, ktorý by ho mohol posunúť ďalej. Teraz však bezvýsledne.

„Lewis!" zakričal ďalší čašník a Louisove uši zbystreli. Natiahol ruku po svoju kávu a jeho pokožka sa hneď stretla s horúcim recyklovaným papierom. Keď ju už držal, poďakoval a smeroval si to preč z kaviarne.

Pohrával si s pohárom vo svojich rukách a hneď ho niečo prekvapilo. Medzi slovami Lewis a Cappuccino bol nápis. Nevedel, ako sa to tam dostalo. Veď celý čas sledoval prácu čašníčkiných rúk a bol si istý, že nič také tam nepísala.

You can shake an apple off an apple tree.

Vždy mu to vyšlo na prvý krát. A tak aj teraz dal na svoj prvotný inštinkt a zamieril k jabloni na kopci blízko Londýna. Bolo to síce ďaleko, no mal chuť sa prejsť. Jediného spoločníka na ceste mu robila dobrá káva a myšlienka, že už je naozaj blízko vystopovania Harryho.

Keď prišiel tam, mohlo byť poludnie. Nikoho nevidel široko-ďaleko a tak mu nikto nezavadzal pri obzeraní veľkej jablone. Keď bol malý, bývalo to jeho obľúbeným miestom. A tak bolo jasné, že sem Harryho raz zoberie. Vtedy, keď ho sem priviedol, si Harry prvý krát privlastnil jeho pery. Zažili tam svoj prvý bozk, ktorý bol neopísateľný a magický. A tak toto miesto naďalej zostalo Louisovým obľúbeným.

Hľadal a chodil okolo jablone dlho, no nič nenašiel. A keď sa v tom už strácal a podrýval svoje vlastné schopnosti detektíva, sadol si do tieňa veľkého stromu. Jednu nohu si pritisol k sebe, zatiaľ čo druhú nechal vystretú a hlavu oprel o kmeň jablone.

Nechápal. Kam inam by text napísaný na kelímku od kávy mohol viesť, ak nie na miesto, ktoré im ukradlo ich prvý bozk? Ale žiadna stopa tu nebola. Žiadna odpoveď na jeho otázky nevisela na strome ani v okolí. Musel sa spliesť.

A tak ticho sedel v tieni a rozmýšľal, čo mohla správa znamenať. Stále sa pohrával s pohárom a čítal si vetu znova a znova. Prechádzal po nej bruškami prstov a snažil sa čo najlepšie vnímať napísané slová.

Napadlo ho, že by to mohla byť metafora. A tak už len rozmýšľal, čo mohla znamenať.

Odpoveď mu cvrnkla do nosa a on sa chytil za hlavu, že ho to nenapadlo skôr. Posledný krát sa zahľadel na svoj obľúbený strom a rýchlo bežal na miesto, ktoré určite bolo súčasťou Harryho stôp- Detský domov St. Vincenta.

On a Harry si chceli adoptovať Darcy. Bolo to malé blonďavé a rozkošné dievčatko, ktoré im už na prvý pohľad padlo do oka. To bolo chvíľu pred tým, ako sa rozišli a preto dievčatko nepatrilo do ich rodiny. Teraz si bol však Louis istý, že Harry detský domov navštívil a Darcy uschováva stopu, ktorá mu pomôže ho nájsť.

O chvíľu už neúnavne klopal na dvere riaditeľky domova. Po pár otrávených „Už idem!" sa mu dvere konečne otvorili a v nich stála žena v staršom veku. Najprv mala na tvári otrávený výraz, no hneď ako Louisa uvidela, sa jej tam objavil obrovský úsmev. Zrejme si ho pamätá.

„Pán Tomlinson! Čo vás sem privádza? Už som vás tu dlho nevidela!" hovorila medovým hlasom a pozvala ho ďalej do riaditeľne. On však pozvanie odmietol a naliehavo spustil: „Dobrý deň! Musím ihneď hovoriť s Darcy. Pôjde to?"

„Samozrejme, počkajte chvíľu," povedala znova milo a prešla až ku svojmu stolu, kde mala rozhádzané všetky možné papiere a dokumenty. Louis si nemohol pomôcť a prezrel si ju od hlavy po päty. Mala na sebe kockovanú sukňu, ktorá siahala až pod kolená a nevkusnú blúzku. Zakrývala ju štrikovaná červená vestička. Táto žena mala hrozný vkus. To už si aj Louis všimol.

Tempo, ktorým riaditeľka išla k stolu, Louisa iritovalo. Veľmi sa ponáhľal a ona si každý krok predlžovala akoby bol posledný v jej živote. A keď konečne prišla k stolu ešte dlhšie sa hrabala v dokumentoch. Louisovi praskali nervy.

Zrazu jeden papier vytiahla a úsmev jej zmizol. Hodila podozrievavý pohľad na detektíva a potom sa pozrela naspäť do papiera.

„Myslím, že nebude možné, aby ste tu navštívil Darcy," povedala s pohľadom stále zabodnutým do dokumentu. Louis sa zamračil a zakričal na riaditeľku domova: „Prečo nemôžem? Je to zakázané alebo čo?"

Žena sa zamračila nad Louisovou reakciou, pretože u neho bola zvyknutá iba na milé správanie a vzorné spôsoby. Ešte raz prelietla pár riadkov vytlačených na bielom papieri a pozrela sa na detektíva.

„Už si ju niekto adoptoval," povedala neisto a nechápala, čo sa tu deje. Louis to však teraz mal rovnako. Bol zmätený a hlavne sklamaný, že zmizla stopa k Harrymu. Zmohol sa len na slabé: „Kto?"

„Vy pán Tomlinson. Vy a Harry Styles."