Keď Louis prišiel domov, hneď sa išiel osprchovať. Musel zo seba zmyť tú lepkavosť. Pousmial sa, keď si na to spomenul a pokračoval vo vyzliekaní sa. Hneď si stúpol do sprchového kúta a pustil na seba horúcu vodu.
Zatiaľ, čo na seba nanášal mydlo s arómou kokosu, zvažoval svoje možnosti. Je policajt a aj tak chráni zločin. Mal by som odznak odovzdať hneď. Takýto detektív je v FBI nanič, napadali ho vlastné myšlienky. Vŕtali do jeho vnútra a ničili mu sebavedomie.
Nemá cenu snažiť sa nemyslieť na nič, pretože vždy sa nájdu nejaké potvorky a vkĺznu na povrch. Vypol sprchu a s uterákom obtočeným okolo pása prišiel do spálne, kde si na seba navliekol čisté boxerky.
Ľahol si do postele a sám sa objal rukami. Predstavoval si totiž, že sú to tie Harryho a on má hlavu položenú na jeho potetovanej hrudi. Stisol sa nimi viac a cítil sa, akoby ho Harry objímal. Zhlboka sa nadýchol a mohol stále cítiť, už zoslabnutú, vôňu po ich malom zážitku.
Stále na sebe cítil Harryho obrovské ruky, Harryho dych, ktorý sa splietal s tým jeho, Harryho pery, ktoré mu dopriavali horúce bozky a hlavne a pred sebou videl tie nádherné zelené oči. Zmučene vzdychol a usmial sa. Úsmev nezmizol ani keď zaspal. Dokonca sa mu o jeho bývalom priateľovi sníval poriadne vášnivý mokrý sen.
Ráno, keď už stál pred kanceláriou vedúcej, rozmýšľal čo jej povie. „Nič som nezistil," rýchlo z neho vyletelo bez dychu hneď, keď vedúca otvorila dvere. Ona si len prešla po koreni nosa a chytila Louisa za ramená. „Louis, v poslednom čase to s tebou ide dole vodou. Je ti niečo?" starostlivo sa pýtala počas cesty.
Detektíva ruka vedúcej okolo jeho pliec znervózňovala. „Ehm...Nie. Nič mi nie je. Len som jednoducho nenašiel stopy," odpovedal jej Louis bezstarostne a milo sa na ňu usmial. „Si si istý?" opýtala sa pre istotu vedúca so starostlivosťou v hlase. Louis len prikývol hlavou a rozmýšľal, čo sa s vedúcou stalo. Nikdy žiadne city neprejavovala.
Dostali sa až ku miestnosti, kde Perrie a Niall skúmali všetky možné informácie týkajúce sa prípadu. Louis si ako prvé hneď všimol obrovský blonďáčikov úsmev. Nebol jeden z tých obyčajných a nútených.
Prvé, čo Louisa pri pohľade na Niallov úsmev napadlo, bolo, že sa zamiloval. A hneď si aj spomenul na vysokého svalnatého bruneta, s ktorým ho včera nechal samého. Prišiel k nemu a objal ho zozadu. Niallov biely plášť sa lepil na čierne sako a on potichu vykríkol. Nebol zvyknutý na takéto prejavy náklonnosti. A ešte k tomu od Louisa.
„Čo sa tak uškŕňaš? Mal si sa včera dobre?" zašepkal Louis s menším úsmevom do jeho ucha a Niallovi vtedy došlo, prečo sa na neho tak lepí. „Áno, bolo super," zašepkal mu späť blonďáčik aby ho nikto iný nepočul a opäť sa mu na tvári vyčaril ten tajomne zamilovaný úsmev.
„A má to niečo spoločné s tým sexi svalnatým brunetom?" pokračoval v šepkaní detektív. Niall len prikývol hlavou a jeho líčka nabrali slabočervený odtieň pri spomienke na to, čo sa odohrávalo za dverami obchodu. Louisovi hneď došlo čo tam robili a jeho úškrn sa prehĺbil.
„Dal ti aspoň číslo?" spýtal sa Louis. Mladší sa usmial ešte viac a vymanil sa z jeho objatia. „Nie... Ale viem, že sa volá Liam. Aké krásne meno!" vzdychol zamilovane a objal sa rukami. Louis len pokrútil pobavene hlavou nad blonďáčikom v bielom plášti, ktorý objímal sám seba.
„Môžem si zobrať dovolenku? Len na tri dni. Sľubujem, že nad prípadom budem premýšľať, no potrebujem pauzu," povedal vedúcej detektív a hodil na ňu pohľad šteniatka. „Ehm... no dobre, ale len pod podmienkou, že keď na niečo prídeš, hneď nám zavoláš!" hovorila neisto vedúca a pohodila čiernymi krátkymi vlasmi. Potom už Louis len podpísal potvrdenie a mohol ísť domov premýšľať nad všetkým.
Keď sa vrátil domov, okúpal sa a sadol si do svojho obľúbeného zeleného kresla. Zaspal. A možno tam presedel aj celé tri dni. Kto vie?
Rozmýšľal tak silno, až ho občas bolela hlava. No nevzdával sa. Možno, že ku kučeravcovi ešte niečo cíti, no správny detektív nemôže nechať behať vraha po slobode. A tak sa z kresla konečne postavil. Mal svoje rozhodnutie a chystal sa zavolať do FBI.
Zrazu ho do hlavy udrela myšlienka silno ako kameň. A tak sa do kresla posadil zase. On ho miloval, a možno stále miluje. Prešiel si po spánkoch a prehodil si pravú nohu cez tú ľavú. „Ach Bože. Prečo práve ja?" pýtal sa. Nevedel nájsť správnu odpoveď.
Zo zeleného kresla bolo vidieť priamo cez okno. Preto bol jeho obľúbený trón. Zbožňoval sedieť a sledovať západy slnka. A ani teraz tomu nebolo inak. V ruke držal teplý čaj a v pyžame sledoval nádherný západ. Keď si tak všímal krásu zapadajúcej hviezdy, spomenul si znova na Harryho.
Vybavil si jeho zelené oči, dokonalo vykrojené pery a jamky pri úsmeve. Ach, ako ho len ľúbil! No fakt, že zabil ženu kazil všetky pozitíva. A dokonca, že si ju najal aby zistil, či ho nepodvedie? Tiež mu to nijako nepomáha. Chápal, že to všetko robil kvôli ich láske, ale čo by spravil, keby sa Louis nebodaj zase opil? Možno by bol schopný zabiť aj jeho.
Rýchlo zatrepal hlavou aby zahnal tú myšlienku. Harry by určite nebol schopný zabiť ho!
Posledné lúče slnka už mizli za rímsami okna a on si uvedomil, že o chvíľu oproti seba bude vidieť žiariť hviezdy. Už sa pomaly blíži koniec jeho dovolenky a on stále nemá svoje rozhodnutie. Postavil sa zo zeleného kresla a začal pochodovať po izbe, keď sa jeho oceánové oči rozšírili.
Rýchlo ako blesk sa obliekol a hneď aj treskol dvermi. Cesta tam bola krátka a on ani nerozmýšľal. Už len keď znova stál pred jeho dvermi a ruka bola vo výške menovky pod kukátkom, v mysli sa mu zvírila otázka: Čo ak?
Na chvíľu stál ako paralyzovaný. No nezaoberal sa tou otázkou samozrejme dlho a rýchlo už vyklopával do rytmu ich spoločnej pesničky. Zaklopal prvý krát, no neotvoril a tak zaklopal druhý krát. Na jeho čele sa objavila obrovská vráska keď ani po treťom klopaní neodomkol. Začínal byť nervózny.
Jeho telo predbehlo jeho myseľ a nalepilo sa na drevené dvere. Zaprel sa nohami o zem a vylomil dvere z pántov. Hneď ako kus dreva dopadol na zem, vbehol do jeho bytu. Bol ako šialený. Jeho dych bol neprirodzene zrýchlený a oči rozšírené, pretože vnútri nebola ani jedna Harryho vec.
Všetky biele steny bili do Louisových očí a jediné, čo dominovalo bytu bol gauč. Presne ten hnedý gauč, na ktorom si pred pár dňami dokazovali lásku. Pozrel sa do oboch strán a keď nevidel nič iné, domyslel si. Keď však pri vylomených dverách počul nejaký šuchot, jeho myšlienky sa zmenili a chcel veriť, že sa dovnútra dobíja Harry. Dobehol tam a pokarhal sám seba za svoju naivnosť.
„Čo ste to spravil s tými dvermi? A vôbec, čo tu robíte? Mám zavolať políciu?" spýtal sa nahnevaným hlasom vrátnik. „Nie... Prepáčte, ja hľadám Harryho Stylesa. Neviete kde je?" spýtal sa detektív a dúfal v pozitívnu odpoveď. Keď však počul vrátnikove slová, jeho svet sa druhý krát zrútil:
„Harry Styles? Nie... Ten tu už tri dni nebýva."
YOU ARE READING
FBI │Larry│
FanfictionHovorí sa: Nepleť prácu so súkromím. Ale čo ak detektív Louis musí vyšetriť prípad vraždy niekoho blízkeho? A čo ak ho vyšetrovanie zavedie za starou láskou?