The new Supreme (SK)

-six-

Tak veľmi som chcela kričať. Tak veľmi som sa chcela postaviť na vlastné nohy a utekať. Tak veľmi som chcela otvoriť moje viečka no pripadalo mi, že vážia snáď tonu. Netušila som, ako dlho spím. Netušila som kde som. Počula som iba vlastný, nepravidelný dych no vedela som, že v miestnosti nie som sama. Cítila som na sebe pohľad dvoch sivých očí, ktoré v sebe ukrývali bolesť a nespokojnosť. Videla som v nich toľko a to som mala tie moje zatvorené.

Po dlhom rozmýšľaní a odhodlávaní sa, som sa rozhodla otvoriť oči. Aby som neutrpela šok, začala som ľavým. Mierne som ho pootvorila. Slnečné lúče na mňa dopadali skrz staré drevené okná. Pravé oko som už mala otvorené a pohľadom som skúmala miestnosť. Nikto. Nikde nikto, no ja som vedela, že nie som sama.

„Haló?" doliehala ku mne ozvena môjho vlastného, trochu priškrteného, hlasu.

„Haló" zopakovala som trochu smelšie.

Nič. Vyzeralo to tu ako v horskej, opustenej chate. Ležala som v strede miestnosti, oproti mne boli otvorené dvere, z ktorých visela prehnitá drevená doska. Z oboch strán dverí boli okná s bielou záclonou. V pravom rohu bol hnedý gauč s bielymi vankúšmi a dve kreslá. Vedľa skriňa. Pozdĺž celej steny, ktorá bola za mnou sa nachádzala provizórna kuchyňa, ktorá pozostávala zo sporáka, chladničky, pár bielych skriniek a stola s dvoma stoličkami. Na jednej zo skriniek bolo položené staré rádio. Po mojej ľavej strane sa nachádzala posteľ. Stále som nepochopila, prečo spím na zemi, keď je tu aj gauč, aj posteľ. Vedľa postele bola malá knižnica, v ktorej mohlo byť niečo okolo tridsať kníh. Vybrala som sa smerom do skrine. Chcela som preskúmať oblečenie. Keď som skriňu otvorila, vyšiel z nej obláčik prachu, no nič iné. Vybrala som sa teda k dverám. Svoje bosé nohy som prešvihla cez prah. Veranda staršia ako samotné ľudstvo sa pod mojimi nohami rozvŕzgala. Vonku bolo príjemne teplo. Všade naoko bola iba tráva a stromy. Nič viac, nič menej. Žiaden náznak živej duše. Až teraz som si všimla čo som mala oblečené. Biela nočná košeľa, ktorá mi siahala až po členky s vysokým golierom. Pozbierala som zvyšky svojej odvahy a vykročila vpred. Veranda pri každom mojom kroku nepríjemne zavŕzgala. Počkať moment, nie je on náhodou december? Teplota na tomto mieste sa pohybovala okolo dvadsaťpäť stupňov. Počula som šuchot lístia a okamžite sa pozrela na to miesto. Nič. Znova, tentokrát z druhej strany, strhla som sa, no nič. Videla som postavu v čiernom kabáte ako uteká smerom do lesa. Neváhala som a okamžite sa rozbehla tiež. Bežala som cez kriaky, konáre, tŕne mi pichali do nôh no ignorovala som to a behala ďalej, mala som pocit, že srdce mi vyskočí z hrude, nohy sa mi vymykali spod kontroly a ja som to nezvládala, vzdala som to. Začala som spomaľovať, rukami som sa podoprela o strom, pred očami som mala čierne kruhy. Zrazu som na svojom tele pocítila mohutné ruky ako zachytávajú moje drobné telo, zachytila som obrys tváre. Cez hlavu mal masku, na ktorej mal diery iba na oči, potom som videla iba čierno-čiernu tmu.

______________________________________________________

Zas takýto na nič koniec:D
510 slov
9.4.16

-A