The new Supreme (SK)

-seven-

Zobudila som sa, no nie v tom domčeku, ale v nemocnici. Chcela som otvoriť oči, no nemala som moc nad svojím telom. Chcela som kričať, ale výkriky sa mi zasekli na medziceste, v hrdle. Namiesto toho som iba pohla prstom.

„Amy?" ozval sa opatrne mužský hlas.

„Je hore!" opäť ten hlas. Tentokrát zakričal. Do izby okamžite pribehli lekári a sestričky, kontrolovali mi pulz a písali niečo do kariet. Moment, ako to, že všetko vidím, keď som stále neotvorila oči?

„Amy? Počuješ nás?" nevedela som, čo robiť. Nevedela som rozprávať. Jemne som sa na posteli pomrvila.

„Počuje nás," zašepkal tentoraz ženský hlas. Pozbierala som všetku svoju zvyšnú silu a otvorila oči.

„Jakub?" zašepkala som takmer nezrozumiteľne.

„Okamžite choď preč, nechcem ťa tu," snažila som sa kričať, ale nezmohla som sa na viac ako šepot.

„Amy, prosím, dovoľ mi vysvetliť ti to," v jeho očiach som videla bolesť a utrpenie.

„Jakub, nie, určite nie teraz," zas som hlúpa a zas odpúšťam. Som taká naivná, keď si myslím, že ľudia sa menia. Nemenia. V každom z nás kúsok zla ostane. A niekedy vyhrá, nad tým dobrým.

„Amy," započula som zúfalý hlas mojej mamky. Keď som sa na ňu pozrela, do očí sa jej nahrnuli slzy. Vyzerala tak zničene. Chytila som jej ruku a zašepkala som: „Už som tu, už je dobre."

„Amy, na čo posledné si pamätáš?" spýtal sa ma jeden z doktorov.

„Ja..." zakoktala som sa, „V škole som bola do šiestej, mala som doučovanie. Išla som domov...sama." snažila som sa ukľudniť hrču, ktorá sa chcela predrať na svet v podobe sĺz.

„Aký to bol deň?" nedal sa odbiť lekár.

„Bol to devätnásty december, prečo? Aký deň je dnes?" spanikárila som.

„Dvadsiaty ôsmy február," doktor na mňa stále pozeral súcitným pohľadom.

„Bol tu..." už som to nevydržala a rozplakala som sa. „...každý deň tu bol," všetci na mňa zmätene pozerali. Nemala som v pláne im to vysvetľovať, pretože som sama nevedela, o kom rozprávam. Pozrela som sa na mamu a pokrútila hlavou na znak nesúhlasu.
                                                       ***

„Ale no tak, Amy, prosím, potrebujem ťa tu... To ja za to môžem," rozplakal sa.

„Iba ja," cez vzlyky sa to nepočúvalo práve najjednoduchšie.

„Viem, že ma počuješ. A ak nie, tak si na to určite spomenieš. "Budú sa ti snažiť nahovoriť, že si blázon Amy. Budú sa snažiť, aby si zhnila v bláznici. Nie si blázon Amy. Nedovoľ im, aby ťa o tom presvedčili. Nie si šialená. Si iba moja. Milujem ťa Amy Lange, ale nie si pripravená vedieť kto som a kde naozaj patríš..." jeho hlas ho zradil a zasekol sa mu v hrdle, „milujem ťa Amy."

Okamžite som sa vystrela. Môj dych bol zrýchlený a z nosa mi tiekla krv. Po prudkom vyrovnaní mojich kostí po dvoch mesiacoch kómy, mi prasklo v chrbte a z nosa som si vytrhla hadičku. Bol to len sen...Ale vyzeral živšie ako celý môj život dohromady.

Stláčajúc železnú chladivú kľúčku som sa dostala do prázdnej miestnosti. Vôbec netuším kde som či ako sa dostanem späť na izbu, ale momentálne mi to veľké problémy nerobilo. Na studenú zem som si zvykla, chodím po areáli nemocnice už približne dve hodiny.

„Slečna?" oslovil ma jemný ženský hlas, počas toho ako som sa snažila opustiť miestnosť, v ktorej som sa nachádzala.

„Áno?" stále bol môj hlas priškrtený, od toho ako ma opustili rodičia som nerozprávala.

„Neviete zaspať?" až teraz som zbadala paniu v červenej nočnej košeli. Pripomínala mi moju starkú. Keď som si spomenula na starkú, musela som si chytiť niečo ako talizman. Bola to jemná zlatá retiazka v podobe kvietka, ktorú som od nej dostala na pätnáste narodeniny. Vraj ju dostala od svojej babky. Retiazku som na krku necítila. Okamžite som spanikárila a rozbehla sa späť do izby, nechávajúc prekvapenú starenku stáť v kúte tmavej izby.

V labyrinte nemocničných chodieb som sa stratila asi trikrát, päťkrát vbehla do cudzích izieb a dvakrát narazila do toho istého lekára. Konečne som dorazila do svojej izby. Začala som prehadzovať nočný stolík, periny, skriňu, no retiazku som nenašla. Päsťou som udrela do steny, na ktorej zostala priehlbina a jemné kvapky mojej krvi. Pomaly som sa spustila po stene a tvár si schovala do rúk. Netrvalo dlho a slzy mi začali padať na odkryté stehná. Je to zvláštne, no k retiazke som cítila isté citové puto.

_________________________________________________

Hahaha, aká dlhá časť:O:D
710 slov, aktuálny rekord:D
10.4.16
venovaná SweetBlueMbj 

-A