-sixteen-

41 5 2
                                    


„Amy, pomôžu ti," vyrozprávala som Megan svoje predstavy. Čo všetko sa deje v mojej hlave. Ona, samozrejme, ihneď utekala za mamou, ktorá mi práve hodila na stôl lieky. Lieky na psychiku. Myslí si, že som blázon. Možno som.

„Nie, mama, nebudem brať žiadne lieky," skríkla som a hodila ich do nej, „nie som blázon, chápeš? Iba toho viem viac ako ty. Vidím mŕtvych ľudí a...a..." môj hlas to nezvládol, „čo keď som blázon?" zašepkala som takmer nezrozumiteľne.

„Amy, bláznom sa staneš, ak tie lieky nebudeš brať."

„Nechcem lieky, mami. Možno by som potrebovala iba normálnu rodinu, ktorá ma chápe takú aká som, ktorá ma nepokladá za blázna," opäť som kričala. Vstala som od stola, obula si topánky, obliekla mikinu a moje nohy si to namierili preč. Preč odtiaľto. Preč z miesta, kde sa každý bojí, že uvidím ich pravú tvár. Kráčala som popri kraji chodníka, moje nohy si navzájom zavadzali a slzy som mala všade po tvári.

„Slečna?"

„Áno?" nebola som si istá či rozpráva so mnou, no predsa som dvihla hlavu a zotrela si slzy.

„Neviem či si ma pamätáš. Som.."

„Noah," doplnila som ho a jemne sa usmiala.

„Áno, to som ja. Čo tu robíš?"

„Vlastne, ani neviem. Chcela som ísť za kamarátkou," neklamala som. Chcela som ísť pozrieť Maru a Olíviu.

„Ach, tak to nič. Chcela som ťa pozvať na kávu. Za ten včerajšok."

„Káva na cestu by bola fajn. Len sa potom musím obzerať," jeho jamky vo mne vyvolávali spomienku na Damiana. Priateľa mojej vtedajšej najlepšej kamarátky. Vlastne, je ňou aj teraz, ale s mŕtvolou sa objímať naozaj nebudem.

Vykročili sme smerom ku kaviarni.

„Ešte si mi nepovedala tvoje meno," zdvihol svoj pohľad na mňa, „a odkiaľ vieš to moje," ja som ten svoj pre zmenu zapichla do čiernych ošúchaných pláteniek. Nemohla som naňho vypľuť, že som blázon. Vážne potrebujem tú kávu.

„Som Amy," milo som sa usmiala a na druhú otázku neodpovedala. Potichu sme kráčali do kaviarne.

„Jedno cappucino bez cukru."

„To isté," išla som vytiahnuť peňaženku, no Noah ma predbehol a položil peniaze na pult. Hodila som naňho ďakovný pohľad a vzala si svoj kelímok s kávou. Čiernou fixkou na ňom stálo moje meno. Rozlúčili sme sa a ja som rozmýšľajúc kráčala smerom do nemocnice.

_____________________________________________________

360 slov

18.5.16

The new Supreme (SK)Where stories live. Discover now