Tajomstvo Arvanu

1. Kerberos

Cítil som úžasnú vôňu. Bola sladká, no zároveň taká opojná, až moje zmysly ostali v jej pevnom zovretí. Viečka som mal ešte stále ako z olova, ale pri myšlienke, že je to vôňa mojich raňajok som sa prinútil otvoriť oči.
Oslepovali ma prvé slnečné lúče, preto som sa nemohol dívať na svet okolo. Žmúriac na svetlo som sa pomaly posadil a po tvrdej zemi som sa odplazil do tieňa.
Svetlohnedé oči vsadené do mojej lebky si rýchlo privykli na prítmie, ktoré som tak obľuboval. Keď som však zbadal, kde som, takmer mi vypadli z očných jamiek. Nepohol som ani brvou, upieral som zrak na to miesto, kde som sa ocitol.
Neobklopovala ma optimistická žltá farba mojich stien, ani tmavohnedý nábytok, nesedel som na posteli a pod nohami mi chýbala tmavá dlážka. Zhlboka som sa nadýchol a zatvoril som oči. Bol som taký naivný, že som veril, že keď zatvorím a hneď na to otvorím oči, svet okolo mňa zmizne a ja sa opäť ocitnem vo svojej malej, ale útulnej izbe.
Avšak aj po tom, čo som prinútil viečka opäť sa od seba odlepiť, som sedel na tvrdej zemi vystlanej machom.
Obkolesovali ma vysoké ihličnany a cez ich koruny presvitali slnečné lúče. Zem podo mnou bola ukrytá v tieni a bola studená. Okolo mňa rástli iba hríby, ale všade, kde svietilo slnko, boli kvety rôznych farieb, veľkostí a tvarov. Také, aké som u nás nikdy nevidel.
S úžasom som sledoval, ako narastú behom troch sekúnd všade, kde dosiahne slnko a naopak zmiznú odtiaľ, odkiaľ sa lúče vychádzajúceho slnka vytratia.
Toto miesto mi bolo až priveľmi známe. Vídal som ho vo svojich snoch takmer každú noc. V poslednej dobe sa to vždy zmenilo na nočnú moru, keď ma zožrala mäsožravá rastlina, ktorá mala nohy, ruky, chrlila žeravú kyselinu a naháňala ma, kým ma nechytila a nepochutnala si na mojom mäse. Predstava toho bola príšerná. Viem, znie to neuveriteľne. Veru, mal som bujnú predstavivosť. Vždy som chcel mať lucídne sny, aby som to dokázal ovládať, ale nikdy som sa v spánku nevedel sústrediť. Tak som sa musel zmieriť s nedostatkom odpočinku.
Zaprel som sa rukami o zem a pomaly som sa postavil. Oprášil som si nohavice od machu a ihličia a pohľadom som hľadal cestu, ktorou by som sa mohol dostať ďalej. Nevidel som žiadny vyšliapaný chodníček, nič, čo by mi napovedalo, že na tomto mieste nájdem živú dušu.
Kráčal som smerom na sever, ako vždy vo svojom sne. Doteraz som vždy len blúdil a nevedel nájsť cestu z tohto večného bludiska, kým som nenarazil na tú otravnú rastlinu, ktorú som nemohol vyhnať z hlavy.
Kým som na ňu nenarazil, zavše som bojoval s nudou. Nenávidel som ju. Miloval som všetko akčné, nič iné ma nebavilo. Ale namiesto rastliny sa mohlo stať niečo iné. Mohlo tu napríklad pristáť ufo a odniesť si ma do vesmíru, prípadne mohol prísť prezident a zablahoželať mi k úspešnej maturite. Samozrejme, keď to bolo také ťažké! Nie každý zvládol maturitu tak ako ja.
Pokračoval som stále rovno, no z neurčitého smeru ku mne doľahol zvuk ručania jelenice. Zbystril som všetkými zmyslami, len aby som sa dozvedel, odkiaľ zvuk prichádza.
Ostal som stáť na mieste uprostred lesa úplne nehybne. Z jednej strany ma obkolesovali vysoké stromy tesne vedľa seba a okolo nich vysoké krovie. Otočil som sa práve týmto smerom, pretože sa odtiaľ ozval ďalší zvuk.
Suché vetvičky praskali pod niečou ťarchou a zem sa v tom momente začala triasť. V diaľke sa rúcali stromy.
Boli to len slabé impulzy zemetrasenia, ale postupne sa ich intenzita zvyšovala a mne sa odrazu podlomili kolená. Dopadol som rovno na zadok, ale to som teraz neriešil. Okamžite som sa odplazil, podobne ako pred chvíľou, za stromy a rukami som objal jeden vysoký kmeň listnatého stromu. Postavil som sa a sledoval som, ako sa to krovie roztriaslo. Zbadal som iba úzke dlhé nohy mladého jeleňa a hneď za ním nastala odmlka. Zem sa ešte stále neprekonateľne triasla a ja som očakával čosi obrovské.
Keď sa prestala triasť, veľkou rýchlosťou preletela krovím ďalšia zver. Ostré čierne pazúry toho zvieraťa sa zaleskli v lúčoch slnka, matná čierna srsť sa zavlnila na mohutnom, svalnatom tele a keď dopadol na všetky štyri, mal som pocit, akoby mi pod nohami vybuchla sopka. Najprv som si pomyslel, že je to dobre živený medveď, ale keď som zbadal diabolsky červené oči a kupírované uši, pochopil som, že je to psia hlava. Ostal stáť, dvihol hlavu do vzduchu a zavetril. Ďalšia hlava sa zatriasla a moje srdce vynechalo úder. Druhú hlavu sklonil a ja som zbadal ešte jednu. Nezmohol som sa na jediný nádych. Neprekonateľne som sa bál, nohy som mal odrazu ako z huspeniny a z končatín mi zmizol všetok cit. Bol to Kerberos. Najznámejšia postava v mojich knihách báji a legiend.
Papuľu mal celú od krvi, ceril ostré tesáky a liali sa mu z nich sliny.
Pevnejšie som zovrel kmeň a len tichučko nazeral, ako sa všetky hlavy naraz otočili mojim smerom. Tri páry žiarivých očí sa dívali práve na to miesto, kde som stál ja.
A v tom momente som pochopil. Musím bežať.
Nohy sa mi roztriasli, Strážca Pekelného vchodu sa pohol ku mne. Cúvol som o krok, než sa môj mozog spamätal a dal telu príkaz uháňať.
Otočil som sa a rozbehol som sa vpred. Zem podo mnou sa znova začala triasť a ja som sa každú chvíľu potkýnal. Šiel som veľmi pomaly, ale aj napriek dĺžke nôh dvojmetrového Kerberosa som bol dostatočne rýchly na to, aby ma zatiaľ dobehol.
Šikovne som kľučkoval pomedzi stromy, aby som ho zmiatol. Vyberal som zákruty, pretože som vedel, že štvornožci nevedia odbočovať tak šikovne, ako my. Poznal som všetky ich slabiny.
Pomaly mi dochádzali sily, pichalo ma v boku a cítil som, že sa každú chvíľu zrútim k zemi od vyčerpania a silných otrasov. Na moje prekvapenie to celé v jedinú chvíľu utíchlo. Okamžite som sa otočil, aby som zistil, čo sa stalo. Tri kerberove hlavy trčali medzi dvoma hrubými kmeňmi stromov, zapieral sa o nich celou silou, ale nepodarilo sa mu pohnúť s nimi.
Konečne som spomalil a lapal po dychu, ale pľúca akoby chytil astmatický záchvat. Márne som sa pokúšal nadýchnuť sa, odrazu som nemohol. Z nedostatku vzduchu som sa začal dusiť a zároveň predychávať šok z behu pred zvieraťom, čo za mojim chrbtom bojovalo s hrubými kmeňmi.
Strážca Podsvetia zatiaľ zatínal pazúry predných láb do kmeňov, všetky tri hlavy sa nimi snažili prehrýzť. Kým som sa podopieral o vlastné kolená, zem sa znova zatriasla. Tentokrát nie kvôli váhe tej zveri, ak sa to tak dá nazvať, ale kvôli padnutému stromu.
Kerberos mal cestu voľnú, ale nehýbal sa. Zatiaľ čo ja som sa pomaly pozviechal s úmyslom bežať, on stál, dve hlavy na mňa cerili tesáky a tá tretia bola otočená a hľadela za seba. Odrazu vyskočil do vzduchu a padol na zem. Začul som dunenie a práve vo chvíli, keď som začal bežať som sa musel otočiť a odrazu som sa rútil k zemi. Posledné, čo som videl, bolo už len konské telo lesklej krémovej farby, ktoré preletelo ponad mňa.