Tajomstvo Arvanu

5. Drak

S práve zrodeným fénixom som chystal nejakú pascu na zajace, aby som jemu aj sebe zaobstaral niečo na jedenie. Sám som mal prázdny žalúdok a nevedel som sa dočkať momentu, kedy si budem opekať zajaca. Ich mäso som od mala miloval, ale nedostalo sa mi často. Avšak teraz sa to mohlo zmeniť.
Teraz som už ignoroval, že sa oblohou preháňalo niečo obrovské, pretože som myslel, že je to Faeri a viac som teda neriešil. Snažil som sa zohnať niečo, do čoho by som toho zajaca chytil. Akúkoľvek pokrievku.
Chlapče, čo hľadáš? Okamžite som sa vystrel, keď som začul neznámy hlas. Avšak neozýval sa okolo mňa, namiesto toho sa rozliehal priamo v mojej mysli, odrazil sa od brán mojej hlavy a splynul v jeden tón niekde uprostred. Zatriasol som hlavou a sklonil som ju späť k zemi. Kráčal som ďalej a presviedčal som sám seba, že je to len výplod mojej fantázie. Slnko striedavo zakrýval veľký tieň dlhých krídel. Nevšímal som si to. Bál som sa, že toho gryfa zase len vyprovokujem. A keďže som teraz mal pod ochrannými krídlami aj malého fénixa, musel som si dávať obzvlášť pozor. Napadlo mi sa schovať, no namiesto toho som narazil na priestrannú čistinu. Oblievalo ju slabé svetlo.
Ucítil som prudký vietor prichádzajúci zhora, čo ma donútilo k tomu smeru zodvihnúť zrak. Vo výhľade mi bránili slnečné lúče, avšak tých som sa šikovne zbavil, keď som si k čelu priložil ruku. Nedokázal som určiť, čo na mňa letí, ale bolo to omnoho väčšie, ako Faeri a rútilo sa to plnou rýchlosťou strmhlav dole.
Fénixa som zovrel v dlani až zapípal ako kuriatko a utekal som aj s ním ďaleko z dosahu najväčšieho tvora, ktorého som na tomto mieste zatiaľ stretol.
Pozor tam dole! Znova mi v hlave zaznel pobavený hlas a ja som začal cúvať s dúfaním, že prevŕta dieru do zeme a ja spolu s mláďaťom v rukách vyviazneme živí. Teraz som sa cítil zodpovedný za mláďa, ktoré sa znovu zrodilo len nedávno a dbal som o to, aby prežil, kým nenadíde znova jeho čas.
Na zadok ma zrazili ebenovo čierne krídla, keď sa ten tvor rozhodol zabrzdiť a jemne sa vzniesť. Hneď potom na trávu pristál tmavo červený drak. Chrbát mal pokrytý pancierom tvrdých čiernych šupín, podobne ako blany na krídlach, spodky nôh a koniec chvosta.
Telo aj hlavu mal podobnú jašterovi, spájal ich dlhý labutí krk. Celé telo mal pokryté tvrdými a odolnými šupinami, ktoré slnko len jemne pohladilo a ich tmavá farba ho pohltila. Na hlave mal dva majestátne sivé rohy, po obvode zadnej strany krku sa mu ťahal rad ostňov rovnakej farby. Na nohách mu nechýbali ostré pazúry.
So strachom v očiach, zrýchleným tepom a infarktom na špičke jazyka som hľadel na celú tú nádheru zhmotnenú do jedného živého tvora. Do draka. Draka, ktorý mal štyri nohy, jednu hlavu a dve mohutné krídla. Žiadny stohlavý drak, ktorý vratko stál na dvoch nohách a krídla mal menšie, ako hlavu. Majestátnosť a krása tohto tvora držala môj dych v dlani podobne, ako ja malého fénixa.
Stratil si dych, maličký? Hľadíš na mňa, akoby si ma chcel zjesť, v hlave mi zahrmel mohutný smiech a vnútro sa mi zatriaslo. Bol to on. On na mňa prehovoril.
Dovoľ mi, aby som sa predstavil. Volám sa Escrine, som najväčší živočích týchto lesov, drak.
„Ja...eh, no, áno..." kýval som úboho hlavou a snažil som sa nájsť nejaké slová. Drakov hlas znova zaburácal v mojej mysli. Prebehla mnou vlna triašky.
Ako sa voláš? Cítil som z neho, ako sa mi snaží pomôcť a oceňoval som to, avšak pri tvorovi väčšom než štyri metre to bolo viac, ako len ťažké.
„Blaine," vyslovil som na jeden nádych. Malý fénix sa mi pomrvil v ruke a ja som si až teraz spomenul, že je stále tam.
Čo to máš? Ukáž mi to! Escrine sklonil svoju obrovskú hlavu tesne k môjmu náručiu. Ani som sa nepohol.
Drak vdýchol vzduch a to malé zapípalo.
To je...popol? Žartuješ? Ty máš fénixa?! Okamžite ho pusť! Zareval, keď sa vystrel a ja som sa voľnou rukou chytil za srdce. Nemohol som kontrolovať svoj tep, bolo to príšerné. Srdce mi narážalo do hrude a nestíhal som si uvedomovať, ako môj strach rastie.
Vybral som to malé von a vystrel k nemu trasúcu sa ruku spolu s ním. Skontroloval, či mu nič nie je. Keď sa uistil, že mi môže dôverovať, požadoval po mne vysvetlenie situácie. Všetko som mu porozprával. Začal som od úplného začiatku. Spomenul som Kerberosa, Miu aj Moarta a jeho gryfa. Potom som mu povedal o tom, ako som fénixa videl zhorieť a ako pár minút na to vstal z popola.
Hm...za tie dni si si toho prežil ozaj mnoho. Oddýchni si a postráž ho, onedlho sa vrátim, začul som až vtedy, keď sa už vznášal k oblohe. Vzdychol som si a obzrel som si krehké vtáča. Páperie na jeho telíčku bolo čoraz tmavšie aj napriek tomu, že nemal dostatok tepla a jedla. Nikdy pred tým som nič takéto nevychovával, ale cítil som, ako mi chabne pod rukami.
Dýchal som na neho a zohrieval som ho v rukách. Bál som sa, že mi odíde. Prišlo mi hrozne slabé a drak sa stále nevracal. Bože, Escrine, prosím vráť sa. Prosil som v duchu. V krku mi navrela hrča.
Začul som známe svišťanie krídel. Onedlho vedľa mňa pristálo mŕtve telo jeleňa väčšieho, než som bol ja sám. Stiahol som sa ďalej od zakrvavenej vysokej a zronene som pozrel do ohnivo červených očí draka.
Stalo sa niečo za ten čas, čo som tu nebol? zaujímal sa. V očiach sa mi nahromadili slzy. Postavil som sa a pomaly som prešiel až k obrovskému dračiemu telu. Sálalo z neho teplo. Dúfal som, že ho zachráni. Potreboval dostatok tepelného zaistenia.
Drak sa vyvalil vedľa mňa a naklonil hlavu k malému fénixovi. Zachmúril sa, telo sa mu naplo. Položil predné laby vedľa seba a vyvrátil ich vnútornou stranou nahor.
Daj mi ho sem. Zahrejem ho. Ale potrebujem od teba, aby si nazbieral niekoľko veľkých kameňov, začul som. Horlivo som prikývol, pobozkal guľaté vtáčatko a vložil ho do opatery drakovi. Odbehol som od nich ďalej v snahe splniť jeho prianie. Netušil som, čo chce Escrine robiť, ale dúfal som, že to malé zachráni. Videl som ho ako majestátneho fénixa, ktorý dokázal žiť mesiace, možno roky a zachoval si stále svoj pôvab, krásu a dôstojnosť. Ale keď prišiel jeho čas a nebol v hniezde, musel trpieť. Možno by bolo lepšie, keby som ho nechal tomu drakovi. Postaral by sa o neho. Lovil by mu a dodával by mu teplo. Vyrástol by v krásneho fénixa. Pri mne by neprežil.
Nazbieral som kamene tak, ako mi povedal a doniesol som mu ich. Nakázal mi obložiť ich do kruhu okolo jeho láb. Potom ich nadvihol aj s malým fénixom a z nozdier mu vyletel čierny dym, ktorý sa zmenil na čierny oheň. Zapojili sa k nemu aj červené plamene a celú tú svetelnú šou oživili. Odstúpil som, ale moje oči s úžasom kĺzali po mne neznámej farbe ohňa.
Zem pod jeho labami ožila, začala horieť, ale za kamene neprešla. Položil si laby na oheň, Čakal som, že mu laby vzplanú, ale tie sa šikovne zmestili medzi plamene a tie ich oblizovali len po bokoch.
„Myslím, že som mu práve našiel nový domov," zamrmlal som a drak na mňa pozrel.
Na niečo si zabudol... zastavil ma, keď som sa chcel otočiť a odísť.
„Na čo?"
Najedz sa. Takého veľkého jeleňa sami dvaja nezvládneme.

3C |ǑR