Tajomstvo Arvanu

2. Kentaurus

Prebudila ma neznesiteľná bolesť hlavy. Pulzovala mi na šiji a mne neostávalo nič iné, ako si to miesto inštinktívne pošúchať. Ale nepomáhalo to. Bolesť sa rozlievala po celom mojom tele, liala sa žilami ako tekutá látka. Nemohol som ani otvoriť oči, pretože mi v tom bránili jej impulzy.
Prsty som zaboril do tvrdej zeme okolo mňa. Od ľaku som otvoril oči. Očakával som, že sa po tom odpornom sne s Kerberosom prebudím vo svojej izbe. Ale nestalo sa. Ležal som na zemi uprostred lesa, nad hlavou mi visela strecha z rastlín zavesená na konároch vysokého stromu. Na jeho kmeni bol zavesený luk a tulec so šípmi. Prezrel som si ich a potom som odvrátil zrak. Pomaly som otočil hlavu s obavou, že neuvidím nič iné, ako Strážcu Pekelného vchodu. Uľavilo sa mi, keď tam nikto nebol.
Zhlboka som vydýchol nahromadený vzduch v mojich pľúcach a chytil som si čelo aby som zistil, či ma hlava nebolí od horúčky. Až potom som si spomenul, že pred tým, ako som zaspal, som padol k zemi. To mi vzalo vedomie.
Podoprel som sa na lakťoch a z tejto polohy som prešiel do sedu. Nohy som mal stuhnuté, vôbec som si neuvedomoval, že som zahalený rúškom noci. Chvíľu mi trvalo, kým som si spomenul, že scénka s Kerberom sa odohrala ráno.
„Odpočinul si si?" strhol som sa a pozrel za seba. Najprv som nikoho nevidel, až potom som zbadal približujúce sa čierne kopytá a mocné, plavé konské nohy. Ostražito som sa postavil a pohľadom som si premeral konské telo. Zarazil som sa, keď som uzrel holé ľudské brucho. Pozrel som sa vyššie a zbadal som kus látky - pravdepodobne mal slúžiť ako podprsenka na hrudníku ľudskej časti. Na plecia mladej žene spadali ryšavé vlasy a pohľadom ma prepaľovali dve zelené oči, žiariace ako dva smaragdy, na okrúhlej tvári. Líca jej horeli červeňou, pery mala jemne ružovej farby, tvárila sa rozhodne, napriek tomu som na nej spoznal podľa rumenca, že sa predo mnou hanbí. Ale ja by som nebol schopný ani sa snažiť.
„Kto-kto si?" vyhabkal som zo seba. Moje vnútro neostalo pokojné, najmä pre to, že som nenávidel kentaury a vždy som sa ich bál. A teraz, keď som zistil, že nie sú len ďalším mýtom, ale skutočnými stvoreniami, dych sa mi zasekol v hrdle. Stále som dúfal, že to s Kerberosom bol len sen. Až ona ma presvedčila, že to všetko bolo reálne a ja naozaj nie som doma. Toto už nemohol byť sen. Všetko bolo také ozajstné...
„Mia," odvetila a otočila sa. Na jej pleci som zazrel ďalší tulec so šípmi a vyľakal som sa viac, než som myslel, že toho som schopný.
Moju myseľ pohltil obrovský strach, trikrát väčší, než kedykoľvek predtým.
„Ty?" vytisla zo seba opatrne.
„B-be, eh...Blaine," vykoktal som neschopne. Cítil som, ako mi do tváre tiež stúpa červeň. Páni, ako som toto mohol dopustiť?! Vyzerala tak nevinne, ale ja som vedel, čoho jej rasa bola schopná. A nebolo to nič pekné.
„Teší ma," povedala už rozhodnejšie. Zdala sa mi nekonfliktná, ale strach ma ani na malý moment neopustil. Z polovice kôň a z tej druhej žena. Viem, každý by sa viac bál toho, čo ma naháňalo ráno, ale z toho, čo som vedel o jej rase, mi bolo hneď jasné, že mohla Kerberosa odohnať pokojne aj sama.
V tom momente mi srdce zamrelo. Kde vlastne je?
„Ja, ja, ehm..." ozval som sa, ale slová mi na jazyk neschádzali. Nevedel som, ako sa opýtať to, čo mi sužovalo myseľ.
„Áno?" nadvihla úzke obočie a konské nohy sa pokrčili. Ľahla si na zem a sledovala ma z približne rovnakej výšky, v akej som sa práve nachádzal. Uľavilo sa mi. Stále ostávala v dostatočnej vzdialenosti, aby ani jej inštinkty nepárnokopytníka nezachytili môj strach. Možno to bolo preto, že sa bála mojej krehkej telesnej schránky. Nesmejte sa mi, rád snívam.
„Ja...to, čo ma naháňalo, Kerberos..." Bože, je to také ťažké! Snažil som sa vykoktať, ale nedarilo sa mi dokončiť vetu, nech som už chcel akokoľvek.
„Ak chceš vedieť, čo je s ním," prstami si vkĺzla do vlasov a keď som uzrel jej okrúhly výstrih, prešla mnou vlna triašky. Ale namiesto strachu bola spôsobená túžbou. Už som sa vôbec nebál. Namiesto toho som zatúžil ochutnať, ako chutia jej pery. Sladko a nevinne, alebo vášnivo a horúco?
Potlačil som hriešne predstavy o tom, čo by som s ňou robil u mňa doma, keď som si spomenul, že je to vlastne kobyla. Vzdychol som si. Aj tak ma lákalo pokúšať osud. Aspoň som sa prestal báť.
„Blaine?" z myšlienok ma vytrhol jej roztomilý hlas zatienený pochybnosťami.
„Počul si, čo som povedala?" hľadela na mňa ako obarená, pravdepodobne sa aj môj pohľad stal hlbším, tmavším a precítenejším podobne, ako aj myšlienky.
„Nie, prepáč," vyslovil som. Môj tón a istota v hlase ju prekvapila. Odkašľal som si a tváriac sa nevinne som sa začal otáčať za korunami stromov.
„Ten tvor je výtvor Pekelných bytostí, nepriateľov tohto sveta. Bol tu zoslaný preto, aby zabíjal a privádzal zatratené duše tam, kam patria. Pravdepodobne patríš k nim. Máš šťastie, že pred čistými bytosťami má rešpekt," jej hlas ovládal hnev a nestačil som sa diviť nad tým ako ju vytočilo to, že som ju nepočúval. Aspoň som dúfal, že práve to bolo na vine. Radšej som sa držal myšlienky, že vôbec nevie, na čo som pred chvíľou myslel, pretože väčšina mýtických bytostí dokázala presne určiť, na čo myslíte. Načúvali vašim tajomstvám a potom ich použili proti vám. Ak ale nebola zlomyseľná, mohol som sa báť iba toho, že ma teraz uškrtí a nikto sa o tom, čo by som rád robil s kobylou kentaurusa robil, nedozvie.
„Ja nie som zvrátený," presadil som si svoj názor. Nič zlé som predsa neurobil. Nebol som žiadnym pekelným hriešnikom, nech si tá kobyla hovorila, čo chcela.
„Nie som kobyla!" vzduch preťal jej ostrý výkrik a ja som takmer odpadol na mieste od ľaku. Moja obava sa naplnila. Panebože.
Ona ostala rovnako prekvapená, ako ja, aj keď ju hnev postavil na nohy. Mierne jej klesli plecia a ja som cúvol o dva kroky. Mal som dôvod sa báť, pretože moja obava a zároveň zlá predtucha sa naplnila. Neostávalo mi nič iné, ako sa zmieriť s osudom. Teraz ma pravdepodobne roztrhá pre moje predchádzajúce myšlienky.
„Prepáč, ja...nemala som ti liezť do hlavy. Ale priveľmi ma zaujímalo, na čo myslíš," ospravedlnila sa, sklonila hlavu a tvár si zakryla dlaňou.
„Nie, ty prepáč. Nemyslel som na najslušnejšie veci," pokrútil som nad sebou hlavou.
„Čo?" prudko dvihla hlavu a prebodla ma zlovestným pohľadom. Ajaj, a som v peknej kaši.
Vedel som, že som to nemal hovoriť. Pravdepodobne o týchto myšlienkach nič nehovorila a našťastie ani nevedela. Ja hlupák, mal som ostať ticho.
„Myslel som tú kobylu. Odpusť mi, nebolo to slušné ťa tak nazvať," diplomaticky som sa z toho vykrútil. Nechcel som a bál som sa, že príde na to, že klamem, ale upokojil som sa, keď sa na jej tvári objavil vyrovnaný a pokojný výraz.
„Ach tak. To je v poriadku. Ale aj tak som to nemala robiť, sú to tvoje myšlienky a tajomstvá, nech už myslíš na čokoľvek," opäť jej z úst vyšlo ospravedlnenie. Dovolil som si vytiahnuť kútiky úst do chabého úsmevu.
Uvedomil som si, že ma ovláda nutkanie vrátiť sa k predchádzajúcej téme a odvrátiť tak pozornosť. Čo to vlastne malo byť? Neurobil som nič zlé.
„Vieš, ľudia sú potomkovia hriešnice, Evy. Tvoj život by bol nepoškvrnený iba vtedy, keby si obetoval svoj život Bohu. Ale ty zanevieraš na svoju vieru. Namiesto toho vyznávaš nás, mýtické, fantastické bytosti. Veríš v nás, v nič iné," ozvala sa k mojim myšlienkam a ja som na ňu škaredo zazrel.
„Zase mi lezieš do hlavy?" prebodol som ju svetlohnedým pohľadom a ona znova sklopila zrak.
„Už to viac neurobím."
„To rád počujem," odvetil som. Veľmi som jej neveril, ale v tejto chvíli som bol vďačný za to, že nevedela o mojich myšlienkach. O tých, ktoré sa týkali témy, čo by som s ňou robil, keby mala aj druhú polovicu tela ľudskú. Eh, som zvrhlík.
„Tento les je nebezpečný, stretneš tých bytostí omnoho viac, ako len mňa a Kerberosa. A nie všetky sú dobré. Bytosti tohto miesta sú posvätné, preto ich nemôžeš zabíjať. Niektoré zvieratá slúžia ako potrava, avšak magické bytosti je zakázané zabíjať. Preto dávaj pozor pri obrane," prešla na inú tému a ďalej sa mi do hlavy pravdepodobne nevkrádala, keďže sa nevyjadrovala k tomu, na čo som si spomenul.
„Obrane?" zháčil som sa.
„Môžem ti dať luk," odvetila.
„Luk?"
„Ak mi sľúbiš, že dáš pozor na smrteľné zranenie. Nemôžem ťa nechať bez obrany, bojím sa, že by si dlho neprežil," povedala. Nahlas som prehltol.
„Zvládneš to, mám pravdu? Nie je to žiadna veda a na doučovanie nováčikov nemám čas," podišla ku mne a vzala si do ruky tulec.
„To nevadí, ako malý som z luku strieľal, otec to miloval. Keď sa s mamou rozviedli, prestal som sa s ním stretávať," ťažko som si povzdychol.
Pozrela na mňa trochu nechápavo a ja som nevedel, prečo.
„Vy ľudia ste hlúpi. Načo sa beriete, keď sa potom rozvediete? Manželstvo je záväzok na celý život," pohŕdavo si odfrkla nad našimi vzťahmi a ja som tvár prenechal nahnevanému výrazu. Vôbec nič o nás nevedela. Nie sme a ani nikdy nebudeme hlúpi. To ona rozmýšľa ako kôň. Pochybujem, že si niekedy nájde partnera svojou povahou a ostrým jazýčkom. Možno vzhľadom, to áno, ale keby niekto spoznal, aká je, určite by ho ani nenapadlo vstúpiť s ňou do zväzku manželského. Ja som ani nepotreboval dlhú dobu aby som pochopil, že je hašterivá a výbušná. Podľa jej vzhľadu by som to nikdy nebol povedal.
„Nie sme hlúpi. Ale naše vzťahy po určitom čase občas nefungujú, pretože sa často partneri hádajú a uvedomia si, že to asi nebola pravá láska. Dokážeme sa veľmi rýchlo a bezhlavo zamilovať, no nemáme v hlave radar, ktorý by nám dokázal napovedať, že toho človeka už nikdy neopustíme. Preto občas urobíme vo svojom živote chybu, ale v žiadnom prípade nie sme hlúpi," zavrčal som.
Pozrela sa na mňa, akoby som bol odpad a ja som prevrátil očami od hnevu. Jej konanie sa mi vôbec nepozdávalo. Napadlo mi, že jej vmetiem do tváre, že je len bezvýznamný kôň, aj keď som musel priznať, že dnes som sa toho veľa dozvedel. Napríklad, že som hriešnik, lebo ma splodila Eva, že zanedbávam vieru a som zvrátený a že celá moja rasa je hlúpa. Nič z toho, samozrejme, nebola pravda. Jediné, z čoho som mal akú-takú radosť, bol nový fakt o Kerberosovi – nikdy pred tým som nepočul o tom, že ho tu poslali preto, aby zabíjal hriešnikov a privádzal ich k Pekelnej bráne.
„Mal by si ísť, Blaine. Čaká ťa ešte dlhá cesta a ďalšie magické bytosti. Maj sa pekne."