Tajomstvo Arvanu

7. Elf

    Rýchlo som sa zvrtol a pohľadom v hmle hľadal majiteľa príjemného, hrejivého hlasu.
Skontroloval som, či je ten tvor stále za mnou, avšak zmizol, tak som sa otočil s udivením v očiach späť k približujúcej sa postave.
Mraky sa pomaly rozostúpili a keď oblohu zalialo slnečné svetlo, spoznal som ľudskú postavu. Prekvapilo ma, čo sa stalo s počasím, ale keď som zbadal vystretú ruku smerom k oblohe, pochopil som. Niekto sa nám tu zahráva s počasím...
Osoba si zložila kapucňu čierneho plášťa a ja som zazrel dlhé, husté čierne vlasy. Slnko jej zasvietilo na vážnu, avšak neuveriteľne krásnu tvár zakrytú snehovo bielou pokožkou, s očami v tvare mandlí, malým nosom a úzkym obočím, vyzerala neodolateľne, avšak aj nebezpečne. Keď jej ruka padla k telu, zazrel som aj luk na jej ľavom ramene.
„Človek?" zachmúrila sa, v tmavo hnedých očiach som spoznal náznak sklamania, „nemáš tu čo hľadať, vráť sa tam, odkiaľ si prišiel," zavrčala cez zaťaté zuby. Zastrčila si prameň vlasov za špicaté ucho a mne v tej chvíli na um zišla otázka. Než som stihol otvoriť ústa, otočila sa mi chrbtom a vykročila vpred.
„Poznáš Yleine?" vyhŕkol som.
Zamrazilo ju na mieste a pomaly, ozaj ako v spomalenom zábere, sa otočila.
„Čo od nej chceš?" odvrkla.
„Potrebujem ju nájsť," povedal som jednoducho. Nemal som potrebu jej vysvetľovať, že na toto miesto nepatrím – to pravdepodobne zistila aj sama.
„Vieš mi povedať, kde ju nájdem?" opýtal som sa.
„Podľa toho, čo od nej chceš," prehodila rozhodne a ja som si vzdychol. Už mi bolo jasné, že sa budem musieť opýtať niekoho iného. Úprimne, najradšej by som to už mal za sebou a riešil s ňou to, ako sa dostať do môjho sveta.
„Asi už vieš, že tu nepatrím," začal som s hlasným povzdychom. Iste, že to vedela, s týmto ma oslovila. Neveril som, že to musím opakovať ešte aj nahlas.
„Hlúpa nie som," vnímal som nahnevaný tón v jej hlase a už som vedel, že to nejako musím napraviť, inak bude zle.
„To som si všimol – práve naopak, nepochybujem, že si rovnako múdra, ako krásna," po mojich slovách sa atmosféra upokojila a z pliec mi spadol strach z toho, čo mohlo prísť.
Založila si ruky na hrudi a ostražito si ma premerala. Hoci sa tvárila, že sa jej to ani nedotklo, pocítil som z jej strany jasnú úľavu, čo mi dodalo odvahu. Hoci som sa často s ľuďmi (a elfmi už vôbec) nerozprával, so slovami som to vedel perfektne. Bol som sčítaný a dialógy z kníh som mal vryté tak hlboko, že som nemal šancu na nich zabudnúť. Nemohol som vedieť, ako sa vyjadruje jej rasa, takže to bolo o niečo ťažšie.
„Yleine hľadám preto, aby mi pomohla dostať sa domov. Urobil som veľkú chybu, keď som zložil prísahu," dopovedal som.
„A ako ti má ona pomôcť?" Myslel som, že to bolo jasné. Ale keďže asi nechcela počuť stále dookola tú istú vetu, začal som z iného konca.
„Moart ma poslal za ňou," pokrčil som ramenami. „vraj vie, akoby som sa odtiaľto mohol dostať."
„Moart? Gryfí jazdec?" chcela sa ubezpečiť.
„Máte tu aj niekoho iného s menom Moart? Je to u vás bežné meno?" zasmial som sa, avšak jej namosúrený pohľad zamrazil úsmev na mojich perách.
„Každé meno je u nás unikátne. Žiadne sa neopakuje," odvetila. Tentokrát sa jej hlas vôbec nepodobal tomu sladkému, ktorý sa ovzduším rozlieval ako med. Bol chladný a ostrý.
„A môžem sa opýtať, ako znie tvoje ctené meno?" iba som sa pousmial, teraz som už nechcel riskovať, že by sa rozzúrila. Aj keď pri nej som nespozoroval akýkoľvek náznak hnevu, bál som sa. Mohla ma prekvapiť, či nie?
Avšak neodpovedala mi. To moju reakciu pozastavilo omnoho viac. Netušil som, ako pokračovať v konzervácii. Po niekoľkých sekundách ticha som sa rozhodol predstaviť sa jej.
„Moje meno je Blaine," na vystieranie ruky bola priďaleko, takže som sa o to ani nesnažil.
„Vravíš teda, Blaine," vyslovila moje meno s takým odporom, až sa aj mne samému zhnusilo. „že poznáš Moarta?"
„Áno, dokonca som mal tú česť aj s Faerim," pri spomienka na operenca som sťažka preglgol.
„Faeri?" oči sa jej rozžiarili. Tie veselé iskry v jej hlbokých hnedých očiach sa mi páčili oveľa viac, ako nepriateľský tón v hlase. A keď sa jej nadvihli kútiky úst, konečne som sa uvoľnil. Netušil som, že je temná elfka schopná sa usmievať. Teda, nie že by boli zlí, názov mali len podľa vzhľadu, avšak niektorí z nich sa podľa toho aj správali. Ako napríklad ona. Preto som neveril, že by mohla byť milá. Podľa toho, ako zatiaľ vystupovala som usúdil, že je temná aj vo vnútri.
„Áno, poznáš ho? Veľmi milý gryf," samozrejme som to nemyslel vážne, ale nepredpokladal som, že by prekukla môj herecký talent.
„Poznám. Je úžasný," básnila o ňom ako o svojej láske. Nebolo to síce možné, mohol byť maximálne jej priateľ v zmysle ako človek so psom, aj keď Faeri mal oči len pre Moarta, v dobrom, samozrejme, nič úchylné.
„Na teba nezaútočil, pravda?" poškriabal som si bradu.
„Nie, mal by?" dvihla obočie. Rýchlo sa zmenil jej pohľad, aj jej hlas.
„Na mňa zaútočil. Moart dostal šialený nápad, chcel, aby som na neho vysadol. Lenže jemu sa to nepáčilo," uškrnul som sa.
„To je celý Moart. Šialený," pokrútila so smiechom hlavou. Nevedel som prečo, ale zahrialo ma to pri srdci. Zaplnilo to moje vnútro, potešilo to všetky moje zmysly.
„Čo spolu máte?" prehodil som.
„Prosím?!" nekričala, použila iba rázny tón a to bolo pre mňa horšie, ako zbrane v podobe jej zvýšeného hlasu.
„To je absurdné! Čo si o mne myslíš? S človekom nikdy nebudem nič mať," odvetila ostro. Zatúžil som po jej smiechu. Bol oveľa príjemnejší, ako tóny plné hnevu a rozhorčenia.
„Sme priatelia. Keby nemal gryfa, nikdy by som s ním neprehodila ani slovka. A taktiež by tu nikdy nebol," dlhý čierny plášť za jej chrbtom zavial vo vetre jej zlosti. Vedela rozohnať oblaky a zatratiť dážď, preto som vedel, že zvýšenú rýchlosť vetra má na svedomí práve jej nenávisť voči mojej otázke.
„Dobre, nebudem túto tému ďalej rozoberať," odkašľal som si, aby som prerušil jej slová a aj hlúpe myšlienky. „Chcem sa opýtať, kde teda nájdem Ylain?"
„Koho?" vyvalila oči.
„Ach, prepáč. Yleine. Kde ju nájdem?"

„Ja som Yleine."