Tajomstvo Arvanu

8. Čupakabra

    „Kto že si?" vyletelo mi z úst. Čakal som všetko, ale toto naozaj nie.
„Nepočul si?"
„Ale veď...veď si..." habkal som.
„Temná, máš s tým problém?" siahla na svoj pás, v utíchajúcom vetre si odtiahla plášť a odhalila rukoväť. Nie, už nie. Prosím, len zase nie nejaké ostré zbrane. Mal som dosť, keď som videl rukoväť od Moartovho meča. Zvyšok som ani nemusel vidieť, aby som mal v nohaviciach plno.
„Nie, len...predstavoval som si..."
„Budem hádať, dobre? Plavovlasú zlatú elfku so širokým úsmevom na tvári v oblečení zo svetlej látky a chrabrosťou všade okolo. Sklamaný? Nevadí. Ak chceš pomoc, budeš sa musieť zmieriť s tým, že nebudeš mať po svojom boku krásnu blondínku. Niekto s minulosťou ako ja nemôže mať takú peknú tváričku, ako máš ty," rukou si odhrnula závoj vlasov z druhej strany tváre a ja som zbadal nie príliš dlhú, ružovkastú jazvu.
Zarazilo ma to. Hoci som od prvého momentu, čo som zbadal jej špicaté uši vedel, že je temná, nedovolil by som si pomyslieť na to, že na jej štíhlej postave by bol jediný škrabanec, nie to ešte jazva. Po celý čas so mnou hovorila ako s nepriateľom, ale to mohlo byť len ostražitosťou. Nemusela sa tak chovať naozaj.
Ako malý som si myslel, že žiaden elf nie je zlý. Ani ten temný. Mali úctu k prírode, vážili si zvieratá a ja som si až doteraz myslel, že do ruky chytia zbraň iba v prípade ohrozenia. Temní elfovia majú k zvieratám oveľa horší vzťah, takže im nerobí problém im ublížiť. Ale aj tak neradi zabíjali, pokiaľ neboli ozaj krutí.
Buď som sa mýlil, alebo za sebou mala naozaj roky, počas ktorých musela dávať pozor, kam šliape.
„Počul si to?" vytrhla ma z myšlienok. Všetky moje zmysly sa ako na povel upriamili na ňu. Podvedome som čakal na jej príkazy.
Ja som nič nepočul, avšak v tráve, ktorá obkolesovala rieku, som zazrel čosi čierne a...obrovské. Zazrel som dlhé vzpriamené uši a hlavu podobnú psej. Avšak od psa to bolo omnoho väčšie. Dívali sa na mňa žiarivo modré oči. Nebezpečný vzhľad dodávali zvieraťu už len vycerené zubiská a papuľa od krvi.
Bál som sa, takže jediné, na čo som sa zmohol, bolo cúvnutie o tri kroky. Tak som sa dostal k elfke. Natiahol som ruku smerom k zvieraťu a ukázal na neho.
Yleine v tom momente držala v ruke luk, naťahovala tetivu a ako náhle ju pustila, šíp vystrelil.
Nestihol som si všimnúť, či šíp zviera trafil, pretože Yleine ma už ťahala za rukáv a utekala ako zmyslov zbavená. Neostávalo mi nič iné, ako sa prispôsobiť jej tempu. A to už vôbec, keď som za sebou začul ťažký dych tvorovi podobnému psovi.
Bežal som najrýchlejšie ako som mohol, ale cítil som, ako sa to približuje. Bál som sa, že môj život skončí skôr, ako sa dostanem domov. Kerberos, gryf, teraz...
Zo zvedavosti som sa obzrel, avšak urobil som najhoršiu chybu, akú som v tej chvíli urobiť mohol. Potkol som sa a už som cítil, ako letím k zemi spolu s mladou elfkou. Urobil som presne tú istú chybu, ako pri Kerberovi.
Dievča sa už zbieralo, v ruke malo znova luk a približujúci sa tvor schytal šíp priamo do hrude. Lesom sa rozniesol zvuk jeho kvílenia, čo ma prinútilo zakryť si uši.
Zrútilo sa to k zemi, no ja som sa od strachu iba plazil dozadu. Rúcalo sa hore-dole, snažilo sa pozbierať a v neposlednom rade si aj vytrhnúť šíp z tela. Avšak nedarilo sa mu a netrvalo dlho, kým nestratilo toľko krvi, že sa zrútilo k zemi od jej nedostatku. Yleine znova naťahovala tetivu a mňa napadlo, že by som jej mal pomôcť. Nemyslel som síce, že bude schopné sa ešte pozbierať, avšak nechcel som ho nechať trpieť. Yleine možno nemala dosť odvahy zabiť ho. A možno len čakala, čo urobím.
Trasúcou rukou som siahol na luk, druhou na tulec. Vytiahol som si jeden šíp a oprel ho o luk. Natiahol som tetivu, pomaly som sa postavil a podišiel k metajúcemu sa zvieraťu. Namieril som šíp na zvieraciu hruď, zatvoril som oči a pustil.
Zviera poslednýkrát zachrapčalo a keď som otvoril oči, videl som už len jeho ochabnuté telo.
„Čo to bolo?" zašepkal som. Srdce mi narážalo do hrude, čakal som už len to, kedy mi ju prerazí.
„Čupakabra, na tomto mieste sú ich stovky. Sú ako upíri. Zaživa z teba vysajú krv," vytrhla z mŕtveho tela zvieracieho upíra oba šípy a jeden mi podala.
„No fuj," odvrátil som zrak od krvavého šípu.
„Budeš ho ešte potrebovať, ver mi. A ak uvidíš toto, strieľaj ako zmyslov zbavený. Je to horšie, ako Kerberos. Predpokladám, že s tým si ešte tú česť nemal," šíp si odložila do svojho tulca.
„Prajem si, aby si sa mýlila. Hneď prvý," so znechutením som si napokon kúsok ostrého drievka vzal a poobzeral som si ho.
Nadvihla obočie a potom sa zoširoka uškrnula.
„Tak to ti gratulujem. Je to najobávanejší predátor Arvanu. Musel si mať krásne privítanie," zľahka som sa pousmial nad jej pobaveným výrazom. Keď si uvedomila, že na ňu civiem, rýchlo sa to zmenilo a ona sa znova tvárila vážne.
„Vidím, že máš luk zo santalového dreva," pochopil som jej pokus o zmenu témy, ale nemohol som sa chytiť. Ja som bol chlap. Nezaujímal ma materiál, váha, dĺžka a podobné veci. Vedel som iba to, že je to luk.
Stála pri mne tak blízko, ako som si len dokázal predstaviť a rukami prechádzala po jeho povrchu. Hladila ho s jasnou opatrnosťou, akoby sa snáď bála, že mu ublíži. Luku. Neživému predmetu. Aha.
„Ako si k nemu prišiel?" gestom mi naznačila, aby som si ho zložil a dal jej ho. Nenamietal som, ale vedel som, že ho budem ešte potrebovať. Aj tak som urobil ako chcela.
„Dala mi ho Mia," prehodil som.
„Počkaj, počkaj – čo? Mia? Veď tá s tým nevie narábať. Ako by sa dostala k takémuto luku?"
„Definuj ¸takémuto'," požiadal som ju. Neprehliadol som síce jej nahnevaný – ba možno až žiarlivý tón, ale ten som teraz ignoroval. Chcel som vedieť, čo so sebou nosím.
„Santalové stromy u nás nájdeš iba na miestach, na ktoré nik z nás nevstupuje," zamrmlala, neustále si premeriavajúc môj luk.
„Čo sú to za miesta?"
Pozrela na mňa, pohľad sa jej odrazu zmenil.
„Sú to pohrebiská."