Tajomstvo Arvanu

12. Jednorožec

    „Vytiahni ten šíp!" keď Yleine začula hurhaj, rýchlo si zberala fľaštičku a dala pozor, aby nevyliala ako kvapka.
„Čo?" z náhleho rozrušenia som nevedel, čo robiť skôr. Obracal som sa všemožne okolo a medzi stromami som už uzrel niekoľko dlhých rohov len pár metrov od seba.
„Šíp! Vytiahni ten šíp! Už aj!" v rýchlosti som vytrhol z tela zvieraťa šíp a vložil ho do tulca. Potom som sa rozutekal za Yleine, ktorá sa medzitým dala do pohybu.
Snažil som sa naťahovať nohy čo najviac, na váhu šípov a luku som si už zvykol, takže mi nerobili problém. Horší bol ten v prírodných prekážkach.
Počas toho, ako sme bežali najrýchlejšie, ako sme mohli, som za sebou počul krik a zdalo sa mi, že niekde za mnou svištia šípy, ale najhoršie bolo, že dupot kopýt bol v tomto prípade až príliš hlasný na to, aby mohli byť ďaleko.
Neobzeral som sa, bál som sa rovnakej chyby, akú som na tomto mieste urobil už dvakrát.
Temná elfka vedľa mňa sa z posledných síl nadýchla a po oblohe sa rozniesol tichý, za to nedočkavý a naliehavý hvizd.
Faeri a Cosette zatienili krídlami oblohu takmer okamžite, takže som vedel, že boli blízko.
Mladý gryf sa ozval svojou odpoveďou v podobe orlieho hvizdu, ktorý na moment útočníkov trochu spomalil, ale vôbec nezastavil. Faeri schmatol elfku do pazúrov predných, vtáčich nôh a vyniesol sa s ňou k oblohe, takže som utekal sám. Vedel som, že ma tu nenechajú.
Kone, ktoré boli za mnou, sa značne približovali, ale Cosette aj Faeri boli odo mňa veľmi ďaleko. Chytila ma panika.
Srdce sa mi rozbúchalo silnejšie. Nebolo to spôsobené len čoraz rýchlejším behom, ale aj stále väčším strachom. Cítil som, že nie som ďaleko od smrti.
Okolo mňa začali dopadať šípy a keď som to videl, takmer som dostal na mieste infarkt. Bože, pomoc, Kriste pane, help me! Od náhlych záchvatov paniky som už ani nevedel, koho skôr prosiť o pomoc. Aj keď teraz by to nebolo najlepšie riešenie. Keď jej tak záležalo na tom šípe, muselo to niečo znamenať. Myslel som, že je to kvôli identite, takže som si nedovolil zakričať jej meno. A Moart by asi tie nebol nadšený, keby k nemu prišla správa, že kvôli mne je zapletený do nejakého trestného činu. Nie on priamo, ale Faeri je niečo ako jeho druhá duša, takže by asi prišiel o svoj post.
„Stoj, neznámy!" zahrmel mužský hlas a v rovnakom momente som sa zase o niečo potkol. Kone boli už tesne za mnou, takže mali čo robiť, aby ma nerozdupali.
Keď som sa chcel zdvihnúť, z oboch strán ma chytili mocné paže a dvihli ma na nohy, takže som to ani nestihol.
Okamžite som sa vytrhol z dvoch párov rúk a škaredo pozrel na dvoch mohutných chlapov so strapatými zlatými vlasmi a strniskami, zrejme pre lepší imidž. Vyzerali ako nejaké nepodarené hory svalov, ktorí mali v skutočnosti tvár nevinných elfov. Akoby ich k tomu nútili...
„Kto si a odkiaľ si sem prišiel?" preniesol muž usadený na chrbte bieleho jednorožca. Ten stál len niekoľko metrov odo mňa.
Muž na ňom mal dlhé plavé vlasy a na hlave sa mu skvela akási koruna z neidentifikovateľných rastlín. Pozrel som mu do hlbokých modrých očí a až ma zamrazilo, keď som si uvedomil, že sú chladné ako samotný ľad. Za ním bolo niekoľko ďalších elfov, podobne ako jemu im za chrbtami viali dlhé zlaté plášte.
„Do toho vás nič," odvetil som s chladnou hlavou a vôbec mi nevadili ani jeho autoritatívne rysy.
„Nebuď drzý!" jednorožec sa postavil na zadné, čo ma donútilo cúvnuť.
„Nie som drzý, ale vás do toho aj tak nič nie je," otočil som sa na odchod.
„Stoj!" intenzita hlasu ma donútila zamrznúť na mieste.
Pomaly som sa otočil a znova pozrel do jeho tváre plnej hnevu.
„Ako sa mi opovažuješ otočiť chrbtom, keď s tebou hovorím?!"
„Jednoducho," rozhodol som sa ho ďalej provokovať a skúšať jeho trpezlivosť. Pokrčil som ramenami. Doslova som cítil jeho zrýchlený dych a auru nabitú plánmi, ako ma čo najpomalšie zabiť.
„Som slobodný človek, nemusím nikoho počúvať. A už vôbec nie pajáca s nejakými burinami na hlave," zabalansoval som rukami, aby som trochu poukázal na jeho korunu.
Presne táto veta zapríčinila vyvrcholenie jeho hnevu, takže som sa okamžite musel prikrčiť, pretože ponad mňa preletel jeho ostrý šíp a tesne ma minul. Jeden z mužov, ktorý ma dvihol, toľko šťastia nemal.
„Garth!" začul som Yleinin hlas a v tom momente som ďakoval Bohu za to, že ma tu nenechala, ale vrátila sa po mňa.
Obzrel som sa, aby som videl, ako sa pomaly blíži na Cosette a žasol nad eleganciou, ktorá z nej vyžarovala.
„Yleine," riekol prekvapivo pokojným hlasom. Hoci to v ňom ešte pred chvíľou vrelo, teraz sa správal veľmi diplomaticky a rozvážne. Akoby si nechcel temnú elfku pohnevať.
„Mohol som si myslieť, že si za tým ty," prižmúril oči, ale ešte stále som videl, že tentokrát ho hnev oblúkom obchádza.
„Od teba si nenechám rozkazovať," luk si zavesil na rameno, ale rukou siahol po dýke za jeho opaskom. Alebo...nie. Keď tú zbraň vytiahol, videl som niečo oveľa dlhšie, ako dýku. Meč. Diamantmi vykladaná rukoväť a čepeľ z pevného železa. Ani som nechcel vedieť, aká je ostrá.
Až keď vytiahla Yleine kataru, som si spomenul, že tiež jej predtým niečo viselo za opaskom.
„Nie!" skríkol som, keď obaja zosadli z chrbtov zvierat. „Kvôli mne sa nebude nikto biť. Idem preč s Yl," povedal som rozhodne. Všetky zraky sa upriamili na mňa, ale to ma nezaujímalo. Vykročil som vpred, avšak zastavili ma zase tie páry rúk. Cúvol som, chopil som sa luku, ale kým som stihol natiahnuť tetivu, na krku ma chladili tri rôzne čepele. Zložil som luk a ťažko som si povzdychol.
„Vaše hlúpe bezpečnostné opatrenia mi lezú na nervy," z číreho hnevu som chcel luk znova použiť, ale temná elfka ma zastavila zdvihnutou rukou.
„Nestoja ti za to," riekla pokojným, za to veľmi chladným hlasom. Kde bola tá radosť, ten úsmev, keď letela na Faerim?
„Viem. Čo od nás vlastne chcete?" už aj môj hlas zdobil čistý chlad a nič iné som nečakal ani od toho zlatého elfa. Napokon, aj jeho oči majú takú farbu.
„Zabili ste zlatého jeleňa," prehovoril.
„Ako môžete vedieť, že sme to boli my? Možno sme boli len v nesprávny čas na nesprávnom mieste," založil som si ruky na hrudi. Plánoval som sa stať advokátom. Vedel by som nás obhájiť aj pred tým pajácom.
„Prečo ste potom utekali?"
„Dobrá otázka. Vy by ste neutekali, keby sa vám zrazu za chrbtom hnalo stádo..." obzrel som si koňa tesne pred sebou. Presnejšie, iba jeho dlhý strieborný roh. „jednorožcov s elfmi, ktorí majú ostré zbrane? Jednoducho sme sa zľakli," ukázal som na meč v jeho rukách.
„Nevyhováraj sa, cudzinec. Viem, ako to bolo," prižmúril oči, ale aspoň odložil meč a kývol svojim gorilám, aby zložili zbrane.
„Nezabili ste jedno, ale hneď dva vzácne, nami strážené zvieratá. Jedny z najvzácnejších zvierat Arvanu. Necítite sa vinne?"
„Nemáme sa prečo cítiť vinne," aj keď som sa tak v skutočnosti cítil pre zabitie mladého jeleňa, keby som to priznal, Yleine by ma rozniesla na kopytách.
„Nikoho sme nezabili a ani nikomu neublížili. Ak sa ešte môžem opýtať, o aký druh zvierat ide?" opýtal som sa. Yleine a rovnako aj Garth sa na mňa prekvapene pozreli.
„Zlaté jelene," povedal.
„Tak to sme určite neboli my," pokrútil som hlavou.
Garthov jednorožec cúvol o tri kroky, keď ho jeho jazdec potiahol za uzdu. Elfovia nasadli do sediel a bez slova, za to s narušenou hrdosťou, odišli.
„Páni, si dobrý!" Yleine podišla ku mne a ja som si luk uložil pohodlne na plece.
„Vrodený talent," vypol som hruď a temná elfka ma do nej s potmehúdskym úsmevom buchla päsťou.
„Vrodený talent sa týka napríklad kreslenia, alebo skladania básni, ale nie...tohoto," pokrútila nado mnou hlavou.
„Myslela si obhajovania? V mojom svete je veľa právnikov, ktorý majú na obhajovanie veľký talent a štúdium. Ja by som sa obišiel aj bez neho," ukázal som rukou na cválajúce jednorožce.
„Áno, to musím uznať," na lúku dosadol Faeri a ona sa hneď vybrala k nemu.
„Čo nás čaká teraz?" položil som jej jednoduchú otázku.
„Potrebujeme listy z jedného stromu," odvetila tajomne.
„Akého?"
„Zo stromu Pyébwa. Ale rastie iba na jedinom mieste," pozrela na mňa a vysadla na gryfa.
„Nenapínaj ma."
„Na území medúzy."

��l�����7