Tajomstvo Arvanu

27. Bludičky I.

    Akonáhle som stratil stopu, začal som blúdiť lesom a ľutovať, že som radšej neostal na pomoc Artiemu, pretože teraz som sa už nevedel vrátiť. A hoci som nevedel prečo, cítil som obrovský zármutok, bolesť a strach. Zišlo mi na um, že by to mohlo byť kvôli Yleine, ale o ňu som sa jedine bál. Chýbala mi, ale nemal som byť prečo zarmútený. A srdce mi aj napriek tomu nariekalo žiaľom.
Hýbal som sa všetkými smermi, ale nevedel som sa dostať z toho večného bludiska. Stratil som všetky stopy, ktoré som mohol – už som necítil vôbec nič.
Kým som sa obzeral, do zorného poľa mi padlo jasne zelené svetielko, levitujúce aspoň dvadsať centimetrov nad zemou. Vyzeralo to ako malý plamienok a okamžite mu patrila moja plná pozornosť. Pripomínal mi bludičku z jednej rozprávky, tuším sa volala Rebelka, alebo také niečo. A tak som sa vybral jej smerom. Za malým plamienkom sa vytvorili ďalšie, kráčal som priamo za nimi a keď som bol od nich možno meter, stratili sa, ale vždy sa objavili nové. Rýchlo ma naviedli späť na moju cestu. Okamžite som znova našiel stopu a potom sa bludičky vytratili už úplne.
Nasledoval som pach Yleine a čochvíľa som cítil, ako sa blížim k miestu, kde sa momentálne nachádza.
Uprostred lesa stála vysoká, schátrala budova. Vedel som presne, že patrí vlkolakom, pretože keby patrila elfom, alebo iným lesným bytostiam, ich sídlo by sa nachádzalo v strome. Toto bolo dielo navrhnuté ľudskými architektmi. Bolo nás tu viac. Ale očividne všetci padli za obeť vlkolakom. Všetci ľudia mali teraz schopnosť meniť sa na obrovské monštrá, živé zbrane, netvorov s ľudskou a vlčou krvou.
Vyšiel som po schodoch až k roztvoreným dverám. Stále som bol vo svojej vlčej podobe a dvere sa mi zdali dosť malé, ale predsa som nimi prešiel a do nosa mi okamžite udrela intenzívna vôňa mojej drahej a okolo nej plno ďalších vôní, podobných tým, ktoré sa vznášali aj v Yleininom dome.
Musel som prejsť dlhou a úzkou chodbou až do stredu domu, obrovskej miestnosti, kde ma všetci čakali. Všetci boli v ľudskej podobe a Yleine sedela zviazaná na stoličke, na ústach mala šatku a keď si ma všimla, okamžite zavrčala na Shana, mohutného chlapa s pieskovými vlasmi, o ktorom som vedel, že ma premenil. Niekoľko jeho kumpánov sa nad tým zasmialo, ale on pristúpil k nej, sklonil sa a prst jej položil na krk. Opatrne po ňom prešiel nechtom a aj napriek tomu, že Yleine zatvorila oči a vytočila znechutene krk do strany, sa na neho prisal perami.
Zavrčal som a vrhol som sa vpred. Najbližší z mužov, ktorý tam bol, mi okamžite padol za obeť. Skočil som na neho, zahryzol som sa mu do krku a on bol na mieste mŕtvy. S papuľou od krvi a vražedným pohľadom som sa pozrel na Shana. Ostatní členovia svorky boli stále vo svojej podobe, akoby som tam vôbec nevtrhol. S úškrnom sa dívali na mŕtvolu a Shan sa stále lepil na Yleine – dokonca si sadol na jej kolená! Vrhol som sa jeho smerom, ale okamžite mi cestu zastali dvaja jeho poslovia – už ako vlci.
„Nemysli si, že sme ťa nevideli," ozval sa, keď z nej zliezol. Premenil som sa.
„Prečo ste mi potom dovolili zabiť jedného vlka?" opýtal som sa ich s dojmom, že som povedal vec, na ktorú mi nebudú vedieť odpovedať, avšak na moje prekvapenie sa všetci muži v miestnosti začali smiať.
„Schválne sme ho tam nechali stáť, aby si ho mohol zabiť, keď prídeš. Neuposlúchol rozkaz a ja som sa rozhodol, že si s ním nebudem špiniť ruky," pokrčil nezaujato plecami, akoby šlo o úplne normálnu vec.
„Kde je Sebastián?" poobzeral som sa, ale vlka, ktorého som tu čakal tiež, som nevidel.
„Sebastián má svoju svorku a ja svoju. Neťahaj ho do toho."
„Prečo ste ju uniesli?" vyslovil som otázku, ktorá ma trápila zo všetkého najviac. Čo chcú?
„Oko za oko, zub za zub," sledoval som ho, ako chytil Yleine za krk a necht, ktorý sa mu začal predlžovať na dlhý pazúr, jej priložil k pokožke. Netušil som, že to je možné, s tými nechtami.
Dve z jeho goríl ma chytili za ramená a nemal som tak možnosť sa k nemu dostať a zabrániť mu v tom, aby jej ublížil.
„Ako to myslíš?!" vybafol som, zmietajúc sa im v rukách.
„Zabil si predsa Moarta, či nie?" Yleine prekvapene zhíkla. Sklonil som hlavu. Vedela, prečo som odbehol, ale určite nevedela, čo som vykonal.
„Ty si zabil môjho priateľa, ja zabijem tvoju priateľku," nahnevaný výraz v jeho tvári hovoril viac, ako jeho pery. A odrazu mi to všetko došlo.
„To ty si ho premenil..."
„Dobré ráno!"
„A patril do tvojej svorky..."
„Dopíšte mu body, ide na to správne," robil si zo mňa ďalej posmešky, ale to mi v tejto chvíli vadilo najmenej.
„Ale ako si to tak rýchlo...počkať..." spomenul som si, ako rýchlo bol Sebastián pri mne, keď ma zachvátila prvá premena. Vybavil som si úplne všetko. Ako som stál oproti uplakanej Yleine, ako ma prosila, nech jej neubližujem, prudký náraz a to, ako som letel cez miestnosť.
„To je jedna z našich schopností. Prvú premenu alebo smrť jedného z nás cítime skôr, ako sa stane. Preto vždy dorazíme načas, aby sme zabránili smrti nevinných," vysvetlil mi a pri slove smrti jej zatlačil pazúr na krk. Z malej rany sa jej spustil po krku pramienok krvi.
Chcel som sa vrhnúť vpred, ale aby ma pustili, chcel som ukázať, že mi to neprekáža. Nechcel som robiť rovnakú chybu dvakrát. Ale akokoľvek som sa snažil bojovať s bolesťou, ktorú mi Shan spôsoboval, keď jej ubližoval, ramená mi ovisli a pohľad som sklonil k zemi.
„Nechceš ju poslednýkrát pobozkať?" prudko som roztvoril oči a pozrel sa na neho. Nečakal som, že mi to ponúkne.
„Prečo?"
„Nechceš? Ja som možnosť rozlúčiť sa nedostal, ale keďže som milosrdný, tebe to dovolím," odstúpil od nej a nechal mi voľnú cestu. Vnímal som to ako pascu, avšak v hlave sa mi už rodil plán, takže som ignoroval hroziace nebezpečenstvo.
Vytrhol som sa dvom vlkolakom, ktorí ma už nedržali tak pevne, a podišiel som k čiernovláske.
Yleinina stolička stála v najtmavšom rohu miestnosti, takže svoj plán som mohol bez problémov zrealizovať.
Keď som prišiel až k nej, sklonil som sa k jej stoličke, obmotal som okolo nej ruky a perami som sa jej jemne dotkol ucha. „Ver mi."
Povrazy som zachytil medzi prsty a aby som nebol nápadný, skutočne som ju pobozkal. V tej chvíli sa mi nechty predĺžili do ostrých pazúrov a začal som ich prerezávať.
Ten bozk nebol ako akýkoľvek predtým. Z oboch strán bolo cítiť napätie a strach o toho druhého, čo zapríčinilo, že sa vytratila všetka vášeň, túžba po tom druhom a pocity, ktoré priam zahmlievajú mozog. Vytratilo sa to najdôležitejšie. Čaro.
Pazúrom som prezeral laná a ona ich zachytila do rúk, aby nedopadli na zem a neprezradila nás tak.
„Čo s ňou chceš urobiť?" hodil som na Shana ľadový pohľad.
„Zabiť ju, čo iné?"
„To ti nedovolím!" skočil som na neho a vo vzduchu som sa premenil. Čakal, kým dopadnem, pripravený na útok v podobe obrovského, krémového monštra.
Pustili sme sa na seba s takou vervou a vášňou pre boj, až som mal ja sám pocit, že si navzájom dolámeme všetky kosti. Cítil som jeho tesáky na každom svale môjho tela, ale ignorujúc strašnú bolesť, som sa ho snažil čo najviac poraniť. Zabáral som mu zuby do mäsa, škriabal som ho pazúrmi všade, kde som dosiahol a snažil som sa mu vyryť zakaždým čo najväčšie ryhy.
Papuľou som sa dostal k jeho nohe (ani netuším ako). Využil som príležitosť, otvoril som ju dokorán a znak, že som mu zlomil nohu, sa mi dostavil, keď som začul strašný praskot kostí. Jeho zuby sa okamžite uvoľnili a ja som pocítil v oblasti chrbtice značnú úľavu, ale aj krv rozlievajúcu sa po celom tele.
Vlk sa odo mňa s kňučaním odtiahol, takže som mu mohol znova vidieť do očí. Vyceril som na neho tesáky. Nečakal som, kým sa mu noha zregeneruje, vrhol som sa na neho, vyžívajúc sa vo svojej výhode. Môj rival sa odrazil od zeme, akoby ani nebol zranený, ale bol som na to pripravený a odpovedal som mu protiútokom.
Znova sme sa na seba vrhli, ako dve divoké šelmy, ktoré sa rujú o korisť. Avšak jedinou korisťou medzi nami mohla byť smrť toho druhého.
Bez váhania sme trhali každé miesto, na ktoré sme dosiahli, bez ohľadu na to, či je to laba, chrbát, alebo papuľa.
Počas dlhých minút boja nás sprevádzala bolesť, mnoho krvi, dotrhané svalstvo a zlovestné vrčanie, pretínané len občasným kňučaním od pálčivej bolesti.
Nikdy som nečakal, že raz budem bojovať o holý život vo férovom súboji, muž proti mužovi. Nikdy som nečakal, že budem vlkolak a už vôbec som nečakal, že sa ocitnem vo svete svojej fantázie, ktoré mi pripraví jedno prekvapenie za druhým. Ale stalo sa a dnes som tu.
A bojujem o to, aby som vôbec mohol prežiť.