Tajomstvo Arvanu

29. Návrat

Keď sme pochovali so Sarah, ako som neskôr zistil, že sa volala, simurgove telo, vrátil som sa do dediny. Yleine som znova nenašiel v jej príbytku, ale zastavil ma jeden elf a povedal mi, že mám ísť k Stromu elfov a víl. To bol ten obrovský strom, kde skrývali knihy a zbrane. Očividne dve najdôležitejšie veci potrebné pre ich život. Jedlo a vodu mali kdekoľvek, kde sa len pozreli.
Prišiel som až tam a keďže bol vchod uzamknutý heslom, posadil som sa k nemu a vyčkával som, kým príde. Premýšľal som nad udalosťami dnešného dňa. Prezrel som si jazvy, ktoré mi dnes Shan spôsobil a čudoval sa, že sa vlastne tak rýchlo zahojili aj väčšie poranenia. Pomaly sa stmievalo, slnko mi svietilo priamo do očí, ale neurobil som nič preto, aby mi ich pomaly neničilo.
Vchod sa otvoril a keď ma Yleine videla sedieť vedľa stromu, prekvapene sa na mňa zadívala.
„Kde si bol?"
„Nájsť Artieho," odvetil som smutným tónom a sklopil som zrak k zemi. Sklonila sa ku mne a objala ma.
„Je mi to ľúto," zašepkala.
„Ty...ty o tom vieš?" vyhabkal som.
„Áno. Pred chvíľou mi niekoľko elfov donieslo Cosette a povedali, že pri nej bol mŕtvy simurg," pohladila ma po chrbte a tíšila ma upokojujúcim hlasom.
„Cosette..."
„Bude v poriadku. Mala hlboké rany, ale stará sa o ňu Félixova matka. Nesiem jej knihu na nejaké masti," oboznámila ma so svojou aktuálnou situáciou.
„Potrebujem vedieť jednu vec. Keď sme odchádzali z toho domu, koľko vlkolakov odišlo?"
„Štyria," odvetil som, nechápajúc, kam tým mieri.
„Sebastián nás prišiel varovať."
„Pred čím?" vyzvedal som.
„Tí štyria si museli vziať posilu, je ich celkom dvanásť," povedala, ale ja som bol stále trochu mimo. Hovorila nejasne a stále sa nedostala k pointe.
„Hovor k veci, prosím," požiadal som ju.
„Chcú ťa zabiť. Chcú sa pomstiť. Musíme ťa okamžite dostať domov, proti takej presile nemáš šancu. Sebastián sľúbil, že nám pomôže, avšak ani dvaja nič nezmôžete."
„Takže...?"
„Ideš domov. Ideme nazbierať posledné chýbajúce ingrediencie a o pár dní môžeme vytvoriť portál. Dovtedy sa im musíme vyhýbať a chrániť ťa ako oko v hlave."

Nasledujúce štyri dni sme vymetali kúty Arvanu a získavali potrebné suroviny pre vytvorenie portálu do môjho sveta. Neostávali sme u nej doma, pretože tam pravidelne sliedila svorka pod vedením štyroch Shanových goríl. Hoci si to elfovia vyslovene nepriali a bojkotovali proti tomu, aby navštevovali ich dedinu.
Nemohol som uveriť, že sa to nakoniec zvrtlo natoľko, že musím ísť domov, aj keď sa mi myšlienka návratu odrazu nepáčila. Nevedel som si predstaviť, že už nebudem tu. Bez nej, bez Artieho. Je zvláštne vedieť, že už možno nikdy neuvidím tieto lesy, nikdy nebudem kráčať týmito cestami a čo je najhoršie, nikdy viac Yleine neuvidím, nedotknem sa jej, neobjímem ju, nepobozkám ju...
Stáli sme na rozľahlej lúke, pripomínala mi tú zo sna, o ktorom som teraz už pochyboval, že sa splní. Ani neviem, prečo sa mi snívalo toto, keď som dobre vedel, že k Yleine necítim až takú veľkú náklonnosť. Párkrát sme sa pobozkali, ale to neznamená, že by som si ju chcel vziať. Chcel som dať nášmu vzťahu šancu a pokračovať vo vzájomnom spoznávaní sa.
„Podaj mi šupinu a potom srsť vlkolaka. Výborne, teraz potrebujeme pierko perytona a tesáky upíra," podával som jej všetko, čo vravela, až napokon vytvorila čudesný útvar podľa obrázku v knihe. Zostavovali ho všetky suroviny a bol posypaný prachom z vílich krídel. Nakoniec prišiel čas na záver, na samotné vytvorenie portálu za pomoci kúzla.
Yleine otvorila knihu a začala nahlas čítať slová v starej latinčine. Nerozumel som ničomu, avšak aj tak som trpezlivo načúval, až sa začalo diať niečo zvláštne. Všetky suroviny sa roztriasli a sa začali dvíhať do vzduchu, stále kmitali a keď dokončila prísahu, začali vytvárať malú špirálu, v ktorej sa krútili. Suroviny akoby sa rozplynuli a vytvorili tak iba svetložlté svetlo. Celý portál mi pripomínal elektrické napätie.
A teraz už ostával posledný krok. Ten môj.
„Cestu máš voľnú," sklonila hlavu a chystala sa odísť, keď som ju schmatol za ruku a pevne ju objal.
„Snáď by si ma nenechala odísť bez rozlúčky," vrhol som sa na jej pery a venoval jej bozk plný vášne a pôžitku, ale zároveň súcitu a nežnosti. Opätovala mi ho nedočkavo a živočíšne, hltala každý môj bozk a rukami ma zvíjala tak pevne, až som v niektorých chvíľach myslel, že ma rozpučí. Vracal som jej bozky plné túžby.
„Blaine..." vdýchla mi do úst. Ignoroval som to.
„Blaine, portál..." odtrhla sa odo mňa. Pozrel som sa na neho. Ach, áno, Je čas ísť.
Napadla mi veľmi bláznivá myšlienka. Pozrel som sa späť na Yleine a zahryzol som si do pery.
„Nehnevaj sa na mňa."
„Čo to-," schytil som ju za pás a prehodil som si ju cez rameno. Zatvoril som oči a skočil som do mihotavého svetla. Portál sa za nami okamžite zatvoril.

Otvoril som oči, budiacsa z nádherného sna. Do izby prenikalo denné svetlo. Bol to len sen, alebosom naozaj prešiel portálom?
Natočil som hlavu, ale takmer som spadol z postele, keď som vedľa sebavidel čiernovlasé dievča, otočené chrbtom ku mne.
Nebol to sen...pane Bože, ja som bol naozaj v inom svete. A uniesolsom elfku.
Čiernovláska čosi zamrmlala a ja som sa jej ľahko dotkol pleca.
„Je čas vstávať," zašepkal som jej do ucha.
Pomaly otvorila oči. Ostala nemo civieť na moju izbu a pomaly otočila hlavumojim smerom.
„Ja ťa zabijem, Blaine!"