Tajomstvo Arvanu

3. Gryf

    Nakoniec som musel odísť s lukom na ramene a tulcom s desiatimi šípmi na druhom. Pustil som sa cestou na juh, nezaujímalo ma, kam sa dostanem. Proste ma vyhodila a ja som bol na tom, že buď nájdem cestu a ďalšiu magickú bytosť, ako mi predpovedala Mia, alebo umriem od smädu. Radšej by som prijal tú druhú možnosť. Predsa len, nikto by netúžil stretnúť čosi krvilačné. Ak by to bola mierumilovná bytosť, možno jednorožec alebo elf či nymfa, túto možnosť by som s radosťou vítal. Hlavne teda tá nymfa, hm...
Sakra! Tie hormóny mi už bijú do hlavy. Hlúpa puberta. Už aby prešla, lebo pretiahnem celý les. Ale doteraz som nechápal, ako mi mohlo napadnúť, že by som mohol ohnúť kentaura.
Pri krokoch ma sprevádzal spev exotických vtákov. Ten však v mihu sekundy utíchol, keď sa k nim dostala odozva. Škrekot orla ich vystrašil. Ten však takmer zhodil z nôh aj mňa. Kým som hľadal veľkého dravca, čosi mi vošlo do cesty a už som letel k tvrdej zemi.
Len niekoľko centimetrov ma delilo od rozbitého nosa, ale okolo mňa sa zrazu rozhostil silný vietor, počul som svišťanie krídel tesne za mojim chrbtom a za tričko ma čosi držalo tak, aby som sa zeme ani nedotkol. Prudko som dýchal, nezmohol som sa ani na nádych. Moju dušu pohltil strach a nebol som si istý, čo ma to drží. Keď ma to pustilo, predsa som si udrel nos, ale vyviazol som s malou bolesťou.
Pošúchal som si nos a uvedomil som si, že vzduch okolo mňa sa upokojil. Zaprel som sa o ruky a chcel som sa postaviť, ale chrbtom som odrazu do niečoho narazil. Na krk mi doľahol horúci výdych čohosi za mnou a zreničky sa mi rozšírili. Nevedel som, či je to od vzrušenia, alebo hromadiaceho sa strachu.
Pomaly som sa vrátil do ľahu na brucho a natočil som hlavu tak, aby som videl nad seba.
Tam sa týčila hrdo vypnutá hruď pod svetlo sivým perím, ktorá pokračovala úzkym dlhým krkom. Ten bol zakončený hrdo dvihnutou hlavou. Mesačný svit a svit hviezd sa mierne zablysol v lesklom čiernom zobáku. Hlavu mal naklonenú nabok ako ja teraz a prepaľoval ma okrúhlym čiernym okom. Vypleštil som oči. Nevedel som, čo ďalej robiť. V prvom rade som odvrátil zrak, aby som mu nedával najavo, že ho chcem vyzvať k boju. Pomaly som sa začal plaziť dopredu. Keď som sa uistil, že gryf sa nehýbe, otočil som sa, nedovolil som sa postaviť, namiesto toho som mu jeho nadriadenosť dával najavo sklonenou hlavou. Obzrel som si čierne vtáčie nohy a ostré zahnuté pazúry rovnakej farby, ktoré jeho telu dodávali ladnosť a gráciu. Ale nezaostával ani rešpekt a sila.
Druhú polovicu tela mal leviu, mala čiernu farbu. Nádherný kontrast dotváral sivý chumáč srsti na konci gryfieho chvosta. Bol nádherný a ja som v tej chvíli zatúžil dotknúť sa ho. Držal som svoje ruky blízko pri tele a ponížene som stále ležal na chrbte, snažiac sa nedívať na jeho hlavu.
„Vstaň," zahrmel mužský hlas a zo mňa opadla dávka strachu. Dvihol som zrak a poobzeral som sa aby som zistil, komu to slovo vyšlo z úst. Hoci moja duša dúfala v to, že je to priateľský gryf, jeho zobák bol pred slovami uzamknutý. Otočil som sa za seba a uzrel som dobre urasteného muža v lesklej zbroji. Za opaskom mu visela pošva, z ktorej vytŕčala čierna rukoväť meča zdobená krištáľmi. Premeral som si jeho široké ramená a hneď potom tvár, ktorú odhalil, keď nadvihol helmu. Na brade mal jednodňové strnisko čiernej farby, v rovnakých odtieňoch mal vlasy. Okolo očí mal niekoľko vrások, ale nevyzeral staro. Presne tak, ako jeho oči. Hlboké, ľadovo modré, žiariace životom.
Na jeho pokyn som sa skutočne postavil, snažil som sa upokojiť pod domnienkou, že teraz som už v bezpečí. Podišiel som k mužovi a sklonil som hlavu. Nevedel som, aké tu majú zvyky. Muž sa z plného hrdla zasmial a ja som nakrčil črty tváre.
Vystrel som sa a pokúsil som sa tváriť čo najvyššie, ale pri jeho výške to nebolo vôbec ľahké. Napriek tomu som mal pocit, že je to fajn chlapík.
Napriahol ku mne ruku a ja som ju váhavo prijal. Potriasol mi ňou.
„Som Moart, Jazdec Faeriho, gryfa, čo stojí za tebou," pocítil som jeho pevný stisk. Musel som uznať, že sila mu nechýba. „som ochranca nevinných tvorov Arvanu."
Chvíľu som spracovával tie mená a snažil sa ich priradiť podľa toho, ako mi ich povedal.
On sa volá Moart. Dobre, to by sme mali, to je ľahké. Ten gryf sa volá Faeri. A čo je Arvan? To budem musieť zistiť až ako druhé, pretože slušnosť mi kázala najprv sa predstaviť.
„Ja som Blaine, som zo sveta ľudí a som celkom normálny človek," podotkol som popri môjmu menu. Keď už sa mi tak pekne predstavil...
„Teší ma, Blaine zo sveta ľudí. Ako si sa tu dostal?" skazil mi plán sa opýtať, čo je Arvan, ale možno mu budem sympatickejší, ak mu najprv odpoviem.
„Povedal som prísahu. Už sa tu niekedy niekto takto dostal?" zaujímalo ma. Ani som si neuvedomil, že som sa zase neopýtal, čo som chcel.
„Nie, na toto miesto nie. Ale viem, čo myslíš. Toto je miesto tvojej fantázie, Arvan, tajomný les. Verím tomu, že si toto miesto už poznal," odvetil. Nepriamo som dostal odpoveď na svoju otázku. Bolo to takto lepšie, bolo mi trápne sa opýtať na niečo také, keď to bolo úplne jasné... „som ochranca nevinných tvorov Arvanu." Bolo úplne hlúpe sa vôbec nad tým zamýšľať.
„Presne tak. Ocitol som sa tu už mnohokrát, avšak len vo svojich snoch. Začínam veriť tomu, že toto je skutočnosť."
„Áno, máš pravdu, Blaine," už mi začínalo liezť na nervy, ako každý použil moje meno. Dobre, len on a Mia, ale aj tak mi to vadilo. Boli to stredoveké spôsoby. Veď aj on tak vyzeral.
Zamrmlal som niečo na súhlas – teraz to už bolo jasné. Toto nebol sen. Nemal som šancu sa prebudiť a vrátiť sa k svojej rodine. To bolo to jediné, čo som si vždy cenil. Svojich rodičov a mladšiu sestru. Otca som mal stále rád, i keď nás nechal s mamou, našiel si milenku a odvtedy sme ho nevideli. Do mojich jedenástich sa mi venoval každú voľnú minútu, učil ma všetko, čo som potreboval vedieť a priúčal ma aj k športom, ktoré sa mi stali koníčkom, kým neodišiel. Potom som sa zabanoval a odvtedy som sa ničomu z toho, čo som s ním robil, nevenoval.
„Môžem sa opýtať, nad čím premýšľaš?" až teraz som si uvedomil, že prešiel k Faerimu a začal ho bezmyšlienkovite hladiť. Zatriasol som hlavou, aby som sa rýchlo vrátil do reality a premeral som si jeho úškrn.
„Minulosť, rodina...nič zaujímavé," mávol som rukou. Nechcel som, aby sa ma to vypytoval a rozoberal to a on zrejme pochopil, keď na znak súhlasu kývol hlavou.
„Vieš, Blaine, dostal som šialený nápad," pokúsil sa odvrátiť moje myšlienky od spomienok na otca a potľapkal gryfa po krku. Ten sa na neho podozrievavo zahľadel a ja som sa musel pousmiať. Boli ako veční priatelia na život a na smrť, ich pohľady akoby hovorili, že jeden pre druhého budú žiť celý život. Vždy som si prial pocítiť takéto puto, aj keby nebolo moje. Cítil som ich vzájomnú dôveru, ich priateľstvo a to mocné puto. Bolo to nádherné a tajomné.
„Aké?" nadvihol som obočie po tom, čo som vstrebal všetku tú energiu.
„Nechceš sa preletieť?"
Ten gryf rázom stál na zadných, napriahol pazúry a zatrepal krídlami. Od strachu som sa prinútil cúvnuť. Moart ho rýchlo upokojil a ja som sa odvážil na nádych.
„Vieš, gryf je hrdé stvorenie, ktoré na svoj chrbát pustí iba svojho Jazdca. Ale keď už si tu, mal by si sa pokúsiť na neho vysadnúť. Dokáž mu, že nie si jeho nepriateľ. Dokáž mu, že ti môže veriť," odstúpil od gryfa a napriahol k nemu ruku aby mi ukázal, že sa mám k nemu priblížiť. Lenže ja som sa bál. Nechcel som sa ho dotknúť, nechcel som sa na neho ani pozrieť. Ale aby na mňa z veľkého hnevu nezaútočil, aspoň som sa poklonil. Nešiel som ďalej, avšak čo ma prekvapilo, boli prvé sebaisté kroky čierno-šedého gryfa. Začal som sa pomaly vystierať, ale keď som už rovno stál, Faeri bol odo mňa menej ako meter.
Predychával som šok a pritom som sa nehýbal. Iba môj hrudník sa rýchlo dvíhal a zase klesal. Gryf vycítil môj strach a pootvoril zobák. Nechápal som, ale jeho Jazdec zrejme áno.
„Faeri, nie!" zakričal a ja som sa stihol vyhnúť iba tomu, aby jeho ostrý čierny zobák nezasiahol moje telo. Roztrhal mi látku, keď sa na mňa vrhol. Zrútil som sa k zemi a zakryl si hlavu rukami, aby mi neublížil. Bolo to horšie, ako kentaurus. Bolo to príšerné a depresívne vedieť, že toto nemusím prežiť.
Moart ho odo mňa odtiahol a v dostatočnej vzdialenosti upokojoval, ale ja som sa bál aj nadýchnuť. Nevedel som, akoby mohol reagovať.
Vyzval ma znovu k tomu, aby som vstal a ja som sa oprášil. Modlil som sa, aby to bol sen. Tak veľmi som si to teraz prial!
„Chcem sa odtiaľto dostať," utrúsil som a nenávistne pozrel na gryfa. Vedel som, že sú veľmi hrdí a tvária sa, akoby pojedli všetku múdrosť sveta, ale nevedel som, že budú takto reagovať na strach.
„Dúfam, že je jediný na tomto mieste," dodal som.
„Áno, je jediný. A ak sa odtiaľto chceš dostať, poznám jednu osobu, ktorá by ťa vedela doviesť až domov. Ale musíš ju nájsť sám, netuším, kde sídli. Musíš vyhľadať sídla elfov – je to niekde na východe. Volá sa Yleine. Veľa šťastia," po svojom monológu nastúpil na Faeriho a odletel.
Ale mne aspoň odľahlo. Je tu niekto, kto ma dostane domov a problém s gryfmi je zažehnaný.