Tajomstvo Arvanu

11. Zlatý jeleň

    Z príjemného objímania nás napokon vytrhla Yleine, ktorá asi začala chápať, čo robí.
„Prepáč, ale po tvojich slovách som sa nechala trochu uniesť," ospravedlnila sa a jej ruky skĺzli z bokov môjho hrudného koša. Z pocitu straty sa z mojich úst vydralo nespokojné mrnčanie.
„Nie, ty prepáč. Ešte raz. Mal by som s tebou súhlasiť, vždy ťa rozveseľovať, hrať sa na tvojho najlepšieho kamaráta, aj keď je to iba malá chvíľa, čo sa poznáme a byť všetkým, čo potrebuješ, už len za to, že robíš všetko pre to, aby som sa dostal domov. Necením si to dostatočne," tentokrát už na mňa len vážne hľadela, žiadne objímanie sa nekonalo. Teraz som to bol ja, kto chcel natiahnuť ruky a objať ju, aby som jej prejavil moju vďaku. Znamenalo to pre mňa veľa. Chýbalo mi to miesto, kde som vyrastal a aj keď som občas pocítil, že by som tu rád ostal, v skutočnosti som sa tešil na to, kedy sa vrátim, ako nikdy predtým. V rámci školy som chodil na týždňové zájazdy, lyžiarske výcviky a školské výlety, ale domov mi nikdy takto nechýbal. A to som tu ani nebol tak dlho.
„Nemáš sa mi prečo ospravedlňovať, nič si neurobil. Mojim slabým nervom si nebol na vine ty," zakončila debatu svojim hlasom, ktorý sa rýchlo zmenil na sladký, príjemný a hrejivý. Nestačil som si uvedomiť, ako sa mi vďaka jej objatiu vrátila dobrá nálada.
„Prvá vec potrebná pre rituál je ľahko zohnateľná, aspoň pre mňa. Prach z vílich krídel je tu naokolo všade, mám ho doma dosť. Ale ako ďalšie musíme získať niečo odpornejšie," upozornila ma a pri predstavách, ktoré ma postihli, sa mi žalúdok prevrátil o tristošesťdesiat stupňov.
„Len povedz, že to nebudú netopierie krídla, ako vo filmoch," chcel som sa uistiť, že moja obavy sú zbytočné.
„Filmoch?" to slovo akoby sa len jemne dotklo jej pier, keď pomedzi nich vychádzalo.
„To je na dlho. Čo je tou ingredienciou?"
„Vieš, asi budeme musieť niekoho zabiť," pomaly, opatrne vytiahla z tulca jeden šíp, natiahla tetivu luku a namierila ju na mňa. Od strachu som cúvol o tri kroky vzad, bál som sa, že sa chystá zastreliť práve mňa.
„Ko-koho?" vyhabkal som s obavou, že to budem ja a žiadny rituál pre tvorbu brány do môjho sveta sa konať nebude.
„Zlatého jeleňa. Je ich len pár a budeme sa musieť dostať cez lesných elfov, ktorí ich ochraňujú," sklonila šíp a zasmiala sa na mojej bledej tvári. V mojom vnútri sa rozblikalo príjemné a hrejivé svetielko, celkom nadšené z toho, že ju znova vidím sa smiať. Prišla mi občas taká chladná, ale keď sa usmiala, alebo len pred chvíľou, keď ma objala, mi neprišla bezcitná.
Vydýchol som vzduch, ktorý sa mi nahromadil v pľúcach, kým som sa neodvážil dýchať a nabral odvahu sa opýtať, ako nejakého nájdeme.
„Najprv si nabrúsime šípy," informovala ma a vybrala sa pomedzi vysoké, hrubé kmene stromov až kamsi k jednému najväčšiemu stromu uprostred celej spleti domčekov v korunách stromov.
V kmeni sa ukrýval mágiou zamknutý vchod, ktorý sa otvoril, až keď Yleine zašepkala niekoľko slov v jazyku, ktorý som nepoznal. Vstúpili sme dnu, kde sa rozprestieralo vratké schodisko smerom nahor. Okolo neho boli v policiach hrubé, zaprášené knihy.
Začali sme po ňom vystupovať, pridržiaval som sa zábradlia a snažil sa nedívať dolu. Bolo to nebezpečnejšie ako let s pegasom.
„Tu bývaš?" opýtal som sa, keď sme vstúpili do miestnosti, ktorej steny boli ovešané zbraňami rôznych veľkostí a tvarov. Od najmenších dýk, cez meče až k lukom a kušiam. Kuša mi nikdy nebola celkom po chuti, ale inak tomu neboli ani ostré zbrane, s ktorými ste sa museli zaháňať. Strieľať zo skrýše na nepriateľov mi prišlo najlepšie možné riešenie. Bolo to aj tým, že som od mala nedržal v ruke nič iné, ako strelnú zbraň na umelé guličky, alebo luk, ktorý bol pre mňa podľa môjho otca veľmi vhodný, aby som sa stal mužom (iste, v siedmich rokoch).
„Samozrejme, že nie. Toto je Strom elfov a víl, je pre nás všetkých útočiskom a zdrojom informácii, ale aj obrany. Bývam odtiaľto pár stromov ďalej," natiahla sa za novým tulcom a svoj vyložila na stenu. Vybrala si z neho šípy a spoločne sa nám ich podarilo nabrúsiť. Nezabudli sme ani na tie moje. Nakoniec sa rozhodla aj pre zmenu luku, vraj jej už dlhšiu dobu nesedí. Až potom sme sa vybrali dolu. Medzi policami ešte hľadala nejakú knihu, tak som sa rozhodol, že sa zatiaľ poobzerám, aké knihy tu majú.
Našiel som tituly ako Vlastnosti a život drakov, Spôsoby lovu gryfov, Sirény – nebezpečenstvo hlbín, ale aj Rady a tipy pre starostlivosť o Ranae. Netušil som, že tie šesťnohé potvory niekto chová. Tobôž by ma nikdy nenapadli víly, alebo temní elfovia. Možno tak lesní.
„Nechceš pomôcť?" práve som sa točil okolo kníh so Zlatými jeleňmi a napadlo mi, či nehľadá práve niečo o nich, keď už sme od jedného niečo potrebovali.
„Vlastne, ak sa ti chce, hľadaj knihu s názvom Zlaté jelene," ani sa na mňa nepozrela, ďalej sa prehrabávala v knihách, ktoré pokrýval prach a ja som sa sklonil ku knihám, ktoré sa týkali tejto rasy. Knihy tu mali uložené zvláštne – nie podľa abecedy, ale podľa druhu, takže sa v tom bolo ťažké vyznať.
Z jednej z políc som vytiahol na počudovanie tenkú knihu v pevnom sivom obale, ktorého nápis na prednej strane a chrbte knihy bol pozlátený.
„Zlaté jelene," prečítal som nahlas a Yleine, prekvapená z toho, ako rýchlo sa mi to podarilo nájsť, docupitala ku mne. Skontrolovala názov a uistila sa, že neklamem. Potom mi ju vzala z rúk, tlmene poďakovala a vložila si knihu do kapsy, ktorú som si vďaka plášťu ani nevšimol. Vytiahla z nej malú fľaštičku, v ktorej sa čosi trblietalo a ukázala mi zlatý prach. Na skle bol nalepený malý papierik, ktorého písmo bolo vyblednuté, ale aj tak som dokázal rozoznať nejaké slová, ako inak, v inom jazyku.
„To je nejaký váš jazyk?"
„Stará latinčina, tú by si mohol poznať, aj keď si zo sveta ľudí," sprisahanecky na mňa pozrela a ja by som prisahal, že sa mi do tváre nahrnula červeň, podobne ako pri Mii, o ktorej som ešte netušil, aká je harpya.
„Môžeme ísť?" fľaštičku vložila späť do tašky a pozrela sa na mňa s otázkou v očiach. Niečo odtiaľ ešte schmatla, vôbec ma nezaujímalo, čo. V tejto chvíli som to vedieť nepotreboval.
„Iste," nechal som ju, nech tou svojou starou latinou otvorí vchod a vyliezol som za ňou von. Dlhým hvizdom zavolala Cosette, ale tá sa znova nezaobišla bez spoločnosti Faeriho. Kým prišli, čo trvalo dlhšie ako chvíľu, si Yleine čítala nejaké informácie.
Keď som očakával, že z jeho chrbta zosadne mladý jazdec, zistil som, že sa mýlim. Faeri prišiel sám, bez sedla, alebo čohokoľvek čo by naznačovalo, že Moart by mohol byť s ním.
„Nepríde ti podozrivé, že tu Moart nie je?" opýtal som sa práve keď sa Yleine nalepila na operený krk čierno-sivého gryfa.
„Ani nie. Často sú Faeri a Cosette spolu. Niekedy je s nimi aj Moart, inokedy nie," zamrmlala do jeho krku, takže som celkom nerozumel, čo povedala.
„Poletím na Faerim, keď tu Moart nie je, takže môžeš letieť na Cosette," ozaj som mal pocit, že má toho gryfa radšej, ako svoju kobylu. Ešte pred tým mi do ruky hodila kus látky a chcela, aby som si to skúsil. V hnedej látke bol zabalený akýsi háčik, ktorý som si podľa jej inštrukcii pripol tenkým remienkom okolo stehna,
Pokrčil som plecami, keď sa vyšplhala na jeho chrbát a on vôbec nenamietal. Boli už vo vzduchu, keď som sa začal štverať na lesklý šedý chrbát. Nebolo mi veľmi po chuti letieť samému na niečom, čo ma mohlo kedykoľvek zhodiť, ale keď som nemal inú možnosť...
Napravil som si tulec, luk som pripevnil na háčik na mojej nohe, ktorý mi pre tento účel darovala Yleine. Plášť som si okolo pliec prehodil až tesne pred odletom. Bolo to vraj preto, aby som nebol nápadný. Keď už ma odhalila Artae... A navyše, ona ako dôvod neuviedla „nemáš plášť", takže som pochyboval, že by som niekomu neprišiel podozrivý.
Hneď po tom, čo sa Cosette dostala do vzduchu, musela letieť čo najrýchlejšie priamo vpred, aby dobehla Faeriho. Bolo to trochu ťažšie, lebo gryf mal dlhšie krídla, ale ona bola šikovná a nasledovala elfkine hlasné prejavy radosti, takže ich nemohla stratiť.
Netrvalo jej to ani dlho, kým sme sa dostali až k nim. Kobyla si nevšímala gryfa a ani jeho akrobatické kúsky, ktoré stváral vo vzduchu. Ja som robil to isté, aj keď z druhej strany som bol rád, že sa Yleine zabáva.
„Kam letíme?" keď sa snáď po tisíci raz Faeri zvrtol, obletel okolo nás a vrátil sa na svoje miesto, chcel som už vedieť, kam to ideme.
„Tam! Všade!" rozhodila temná elfka rukami do všetkých strán a zatvorila oči s roztomilým úškrnom na nádherne vykrojených perách. Prečo som si to nevšimol skôr?
Prišla mi ako opitá, avšak to nebolo možné.
„Zabávaj sa trochu, Blaine!" vykríkla a rýchlo sa chytila sivého peria, keď sa gryf chystal vrhnúť sa strmhlav k zemi. Cosette chvíľu letela, bola zmätená rovnako, ako ja. Faeri to síce urobil už niekoľkokrát, avšak tento raz sa nevracal a ja som nevedel, či priletí, alebo máme ísť za nimi.
Približne po minúte letu vpred sa kobyla vrhla za ním špirálovitým pristávaním, takže to bolo o dosť pokojnejšie, ako Faeriho spôsob pristávania.
Nakoniec sme zistili, že tí dvaja pristáli uprostred lesa neďaleko od lúky, ktorá akoby žiarila pod lúčmi slnka.
„Mohla si mi dať vedieť, že pristávame," napomenul som ju.
Ešte stále sa usmievala od ucha k uchu ako šialená a nič ju netrápilo. Faeri na ňu pôsobil ako účinná droga. Bol som rád, nerád som ju videl nahnevanú. Vďaka silnej empatii to tak vlastne bolo u každého.
„Prepáč," prehodila s neprestajným úsmevom a zliezla z chrbta oveľa vyššieho, ako mal kôň. Preto pre mňa bolo zvláštne, že nemala žiadny problém vyliezť alebo aj zliezť, keď ja som sa ledva vyštveral na Cosette. A to už som videl aj vyššie kone. Pegasy nie, to musím uznať (hlavne, keď sa mi ešte snažila pomôcť krídlami, ale ja som ako tá najväčšia lemra nevedel vyliezť), ale od koní sa odlišovala iba dlhými operenými krídlami.
„To nevadí," zasmial som sa na jej pobavenom výraze a luk si odpravil od háčika, aby som si ho mohol dať späť na plece. Na druhom som si pridržal remienok od tulca, aby sa mi nezošmykol, kým som zosadal z pegasa.
„Kam pôjdeme teraz?"
„Videl si zo vzduchu nejakých paroháčov?" žiadne zlaté jelene, odteraz sú to paroháče!
„Nie, lúka bola prázdna," pokrútil som záporne hlavou a chcel vedieť, čo budeme teraz robiť.
Potľapkala gryfa po zadku a on sa vzniesol. Nasledovala ho aj Cosette, takže sme o chvíľu ostali sami.
„Ideme ich pohľadať. Nebudú ďaleko," odvetila.
„Ako vlastne vyzerajú?" dobehol som ju a prstami som prešiel po svojich vlasoch. Ten vietor si ich vzal do parády, takže som musel byť poriadne strapatý. Asi ani nemalo zmysel pokúšať sa ich krotiť.
„Ako jelene," uškrnula sa ešte viac. Nie, že by som nebol s jej dobrou náladou spokojný, ale mohla byť trochu konkrétnejšia.
„Takže sú to v podstate obyčajné jelene, len ich nazývate zlaté?" tiež som sa uškrnul, ale ona si nechápavo povzdychla a pokrútila nado mnou hlavou. No čo? Ako som to mal vedieť? Mohla byť trošku viac trpezlivejšia.
„Majú zlaté parohy," upresnila mi napokon.
„A čo keď ich na jeseň zhodia?" vyzvedal som ďalej. Náhodou, bola to dobrá otázka. Ako ich spoznajú potom?
„Zlaté jelene parohy nezhadzujú," prevrátila očami. Musel som jej už liezť pekne na nervy tými otázkami.
„Prečo nie?" rozhodol som sa, že ju budem ďalej provokovať, snáď jej to nebude vadiť, keď je v takej dobrej nálade. Veď čo? Bol som chlap! Nepoučiteľný chlap!
„Ach ty," zľahka ma udrela do pleca ako dlhoročného kamaráta. Prekvapilo ma to až tak, že som musel na moment zastať a toto priateľské gesto vstrebať.
„Si hrozný, vieš o tom?!" nebolo to vôbec myslené vážne, to som si teda aspoň myslel podľa jej veselého tónu. To ju ten Faeri až tak dobre naladil?
„Len pre tvoju informáciu, to, čo budeme teraz robiť, je zakázané a trestané smrťou, takže ak nás niekto uvidí, máme po chlebe, chápeš?" prehovorila už vážne. To sa mi ale nepáčilo, takže som chcel odľahčiť situáciu svojim dvojzmyselným uvažovaním.
„Ak si chceš užiť, môžeme aj tu, nemusíme nikam ísť, nie som náročný," na tvári sa mi roztiahol široký úškrn, ale ona zastala, vyvalila oči a keby som sa nesklonil, schytal by som takú, že by som sa z nej tak skoro nespamätal.
„Ale musíš sa vyzliecť," dodal som a už som sa uhýbal pred ďalšou strelou.
„Si nemožný úchylák, Blaine!" prekvapilo ma síce, že aj oni používajú takéto slovo, ale aspoň som sa zaradoval, že je stále veselá a úsmev prevláda nad jej rozhorčeným výrazom.
„Správaj sa trochu civilizovane!" napomenula ma, keď som si začal uťahovať z toho, že by po tom určite túžila. (Ale klamal som, pretože som to nechcel ani ja. Teda...nechcel som zneužiť takú čistú bytosť.)
„Pozri!" zvolala odrazu čo najtichšie, takže jeleň, ktorému zdobili hlavu zlaté parohy, len zodvihol hlavu, zastrihal ušami a vrátil sa k paseniu.
„To je on?" chcel som sa uistiť, aj keď to bolo celkom jasné. Okolo jeleňa sa prechádzala ešte jelenica a jedno mladé. Prišli mi ako jedna šťastná rodina, prišlo mi ľúto, že pre vlastný návrat domov musím zabiť zviera. Vzácne zviera.
„Blaine," oslovila ma šepky. Ani som sa nepohol, čakal som od nej rozkazy. Premeral som si ešte raz rodinku, než som si uvedomil, že jedného z nich budeme musieť zabiť.
„Priprav sa na streľbu, mier na jeleňa. Musíme streliť obaja, ak by jeden netrafil, aby sa to podarilo aspoň druhému," nedívali sme sa na seba, hľadeli sme na rodinku Zlatých jeleňov a obaja sme mali nutkanie pochytiť luk a vystreliť čo najviac šípov. Mne to behalo mysľou a podľa jej nedočkavého tónu sa to tiež dalo ľahko spoznať.
Opatrne, úplne nehlučne som ostal v tieni stromu a pomaly som vyťahoval šíp, zatiaľ čo som si pripravoval luk. Obaja sme v jednej chvíli namierili a bez toho, aby sme čokoľvek povedali, sme naraz vystrelili.
Kým šíp letel, zatvoril som oči, pretože ak by som trafil, nechcel som vidieť, ako padá k zemi.
Neostal som prekvapený len ja, ale aj Yleine, keď sa ozvalo ručanie zlatého jeleňa a hneď na to mladého sŕňaťa.
„Kurva!" vyletelo mi spomedzi pier, na čo sa na mňa elfka šokovane pozrela a ja som si rukami prikryl ústa. Netušil som, že v jej svete už toto slovo počula.
„Ak to povieš ešte raz, najbližším šípom pôjdeš k zemi ty," zavrčala, asi na to bola ozaj citlivá.
Rozbehla sa k dvom mŕtvym telám a ja som ju v mihu sekundy nasledoval aj keď som bol zhrozený predstavou, že namiesto nich by som tam ležal ja.
„Nechcel som toho malého zabiť," zhlboka som sa nadýchol a zadržal som dych. Bol to...zvláštny pocit. Vedieť, že nevinný tvor, pardon, vďaka mojej chybe a dva nevinné tvory, museli umrieť len preto, lebo vám sa tu nepáči.
„Blaine, upokoj sa," všimla si môjho skleneného pohľadu a ja som okamžite sklopil zrak. Nemal som v úmysle plakať, nikdy som to nerobil, ale prišlo mi to tak veľmi ľúto, že som slzám takmer podľahol.
„Prepáč, aspoň ten malý mohol žiť," dych sa mi zrýchlil a pri mojich slovách mi v hrdle navrela hrča, takže som sa nechcel ani snažiť čokoľvek povedať.
„Neospravedlňuj sa, nie je to tvoja vina," až teraz mi začalo pomaly dochádzať, že som narazil na temnú elfku, čo znamenalo veľmi nízky, v jej prípade možno žiadny vzťah k zvieratám. Mohlo mi dôjsť, že jej to nebude prekážať.
Yleine sa sklonila k jeleňovi, vytiahla z neho šíp a s jasným znechutením ho utrela do trávy. „Bože, fuj," podotkla. Zreteľne bolo vidieť, ako ňou prešla vlna triašky.
„Tvoj prvý zlatý jeleň?" podišiel som k nej, ešte stále sa mi zdalo, že zo mňa utrpenie a zlé svedomie neopadlo.
„Hej. Je to odpornejšie, ako čupakabra. Na tie som si už zvykla," šíp opatrne odložila do tulca a z tašky za plášťom vytiahla nejakú malú fľaštičku.
Okolo jeleňa sa začal vznášať prapodivný zápach, čo mi napovedalo, že trafila žalúdok. Trochu som sa v tom vyznal, strýko bol poľovník. Často rozprával svoje historky a upozorňoval ma, že ak budem poľovať na jelene, mám strieľať na hruď. Nikdy by ma nenapadlo, že to niekedy využijem. Ten mladý to do hrude naozaj schytal, čo bola len zhoda náhod, keďže som mieril na veľkého jeleňa.
Fľaštičku priložila Yleine na miesto, odkiaľ vytekala krv a sama si voľnou rukou zapchala nos.
„Drahí Južní bohovia, čo je to?!" zakliala a od smradu zvraštila tvár.
„Žalúdok," odvetil som a odstúpil som, aby som toho cítil čo najmenej.
Kým stihla fľaštičku naplniť, ozvali sa ľudské výkriky a ja som vedel, že už je zle.