Tajomstvo Arvanu

18. Ortai

„Páni," vyšlo Yleine z úst tesne po tom, ako som šokovane odtrhol ruku od Simurga. Ten prudko otvoril oči a teraz sledoval každý môj pohyb.
„Čo sa to deje?" končeky prstov na rukách mi odrazu začali tŕpnuť a cítil som vnútorný nepokoj.
„Práve si prežil spojenie duší," oznámila mi a svoju ruku nechala skĺznuť pozdĺž tela.
„Čo presne to znamená?" prsty mi už prestali tŕpnuť, ale stále som necítil, že by som bol aspoň trochu pokojný.
„Artie sa rozhodol, že ti odovzdá svoju dušu."
„Hovor priamo, prosím!" vybafol som. Bol som vystrašený, nesústredený a triasol som sa až tak veľmi, že som nevedel, čo so sebou.
„Blaine, upokoj sa," položila mi ruku na rameno. Aká to známa veta.
S jej dotykom sa všetky pochybnosti vytratili a triaška ma konečne opustila. Vydýchol som nahromadený vzduch vo svojich pľúcach, prižmúril som oči a ruky som si uložil po stranách hlavy.
„Znamená to, že si odteraz neoddeliteľnou súčasťou jeho života. Si jeho druhá duša," pozrela sa na psiu hlavu a ja som ju pohľadom nasledoval. Už mi nepripadal strašidelný. Nebál som sa pohľadu na neho a to, že som blízko, ma upokojovalo.
„Je to...zvláštne..." priznal som.
„Áno, ja viem. Pri svojom prvom stretnutí s Cosette som cítila to isté," zasmiala sa.
„Počkaj, pri prvom stretnutí si cítila to isté? Ako prvom?" síce som toho tvora videl tiež po prvýkrát, ale prišlo mi to nezvyčajné, že by sme jeden druhého proste našli.
„Áno. Všetci získajú puto pri svojom prvom stretnutí. Ale stane sa to vzácne. Ja a Cosette, Moart a Faeri...no, je nás viac. Ale na niektorých sa nedá jazdiť," uškrnula sa na mňa. Ja som sa iba pousmial a konečne som nabral viac odvahy zistiť, čo všetko sa skrýva za pojmom „druhá duša".
„Chceš sa preletieť? Môžeme ísť spolu. Ja s Cosette a ty s Artiem," hoci sa mi jej návrh pozdával, bol som dosť otrasený na to, aby som to psíča aspoň pohladil.
„Ja..." začal som, ale nezmohol som sa na dokončenie vety.
„Ja to chápem, si v šoku. Tiež som bola. Išla som sa zblázniť a ešte tri dni som sa ku Cosette nepriblížila, ale nechcem, aby si robil to isté," odhalila dokonalé zuby v širokom úsmeve. Viem, že som sa stále pri niečom takom usmial, ale teraz som mal priveľký strach z neznámeho.

„Ne-nechcem letieť..." vykoktal som. Naozaj som teraz nechcel letieť. Vlastne...chcel som ísť domov. Áno, správne!
„Ch-chce, chcem ísť domov," vysúkal som zo seba a pozrel sa na Yleine.
„Blaine, pokoj. Ja viem, cítiš sa strašne, vždy to príde tak náhle a nikto to nečaká. Ale teraz sa usmej a len si pomysli, aký budeš pán," čierne vlasy jej mierne zaviali vo vetre a odhalili tak jej jazvu.
„Ako si k nej prišla?" chcel som to vedieť, už odkedy sa tvárila tak drsne, keď mi ju ukázala.
Z tváre jej zmizli všetky známky nadšenia.
„Mne môžeš dôverovať. Naozaj," chytil som ju za ruku a prstom som jej opatrne prešiel po tvári.
„Mám ju už veľmi dlho," nostalgicky sa poobzerala dookola a ťažko si vzdychla.
„Ja...ja proste nemôžem..." sklonila hlavu. „Prepáč."
„Yl? Si v poriadku?" chytil som jej tvár do dlaní a donútil ju pozrieť sa na mňa. Oči mala už červené a tlačili sa z nich slzy, ale všetky, ktoré prešli okrajom jej nádherných očí, som rýchlo zotrel.
„Nie, Yleine, hlavne neplač. Prosím. Radšej sa usmej. Tvoj úsmev sa mi veľmi páči," napriek smutnému výrazu sa na jej perách objavil malý úsmev.
„Tak sa mi to páči," stiahol som ju k sebe do objatia a po chvíľkovom stískaní a krútení sa s ňou okolo vlastnej osi, som sa odtiahol a bol som rád, že sa v jej očiach už neleskli slzy.
„Takže sa ideme preletieť?" teraz som bol ja ten, kto mal situáciu pevne v rukách a rozhodol som sa, že budem proste ignorovať svoje prekvapenie a znepokojenie z toho, čo môže puto s takýmto tvorom znamenať.

S Yleine sme našlinejaké popruhy, pomocou ktorých som sa mal na simurgovi udržať. Chodil všade zanami, nespustil ma z očí a temná elfka trvala na tom, že je ažpriveľmi starostlivý. Ja som ale namietal, priraďoval som svoj stavk Eragonovi a Safire, aj keď sme s nimi mali spoločné jedineputo. Ale aj tak som si stál za tým, že je to úplne normálne.
„Tak, najprv by si ho mal aspoň pohladiť. Odkedy si sa ho dotkol prvýkrát, ničiné, ako pohľad, si mu nevenoval," pohrozila mi vystretým ukazovákoma uzemnila moje vysoké ego káravým pohľadom.
Už som nepotreboval odvahu, za ten čas, čo sa držal stále pri nás, som si naneho zvykol ako na všetky tie potvory, čo sa stále motali okolo nás.
Práve som hrdo kráčal k Artiemu, keď som na členkoch zacítil šteklenie.Stuhol som na mieste a pomaly som sa pozrel dole, na svoje nohy.
Dívali sa na mňa veľké, okrúhle zelené očká s úzkymi zreničkami. Ryšavételíčko omotané okolo môjho členku a veľké špicaté ušká mi napovedali, žeje to líška.
„Páni, máte tu líšky? To je zlaté!" sklonil som sa, že si to roztomiléstvorenie pohladím, ale keď som začul výstražne vrčanie z Artieho strany,radšej som sa zase narovnal.
„Neviem, čo je to líška, ale toto je ortai. Sú ich tu stovky," ortai sa mikonečne ukázala vo svojej kráse a ja som nechápal, prečo to prostenevolajú líška. Bolo to síce o dosť menšie, ako tie naše zlodejky sliepoka taktiež to malo chvost lasice, dlhšie telo, a všetky nohy pásikavé,ale pokojne to mohli volať líška.
Artie sa priblížil až ku mne a hlavu mi nasilu vopchal do dlane. Zalapalsom po dychu, keď som ucítil naraz hnev, žiarlivosť a chuť niekohoroztrhať. Čo to malo znamenať?
„Cítiš niečo?" otočila sa ku mne Yleine, keď videla môj šokovaný výraz.
„Áno," odvetil som na jeden nádych.
„Gratulujem. Teraz budete cítiť pocity toho druhého. Máš smolu, že nevierozprávať," uškrnula sa na mňa a pohladila jednu líšku. Simurg na tú primojich nohách vyceril tesáky a tej sa odrazu chvost zmenil na vznášajúcisa prameň vody. Vyvalil som oči.
„Sú to elementárne bytosti, dokážu svoje telo premeniť na prírodný vraždiacistroj," prehodila s vážnou tvárou a tentokrát som to bol ja, komu sana tvári usadil poriadne široký úškrn.
„Takže, preletíme sa?"
S Artiem sme sa na seba pozreli a v tej chvíli mi napadlo jediné: Nadnešný večer nikdy nezabudnem.