Tajomstvo Arvanu

10. Víla

    Nebolo to ani pätnásť minút, čo sme leteli. Avšak za ten čas som stihol schytať jednu facku za to, že sa pýtam na Moarta. Vedel som, že je to moja chyba, takže som si nevyžadoval ospravedlnenie a zvyšok cesty som sa ponížene držal konského tela a mlčal som ako hrob.
Mali sme pokojný let, takmer žiadne akrobatické kúsky sa nekonali, takže som nakoniec usúdil, že Cosette je rozumná. Zato Faeri sa na mňa priamo vrhol a neviem ako ma stihol zachrániť pred stretom so zemou. Alebo taký Escrine. Namiesto toho, aby sa k zemi spustil opatrným plachtením sa vrhol strmhlav k zemi.
Keď sme pristáli, zliezol som ako prvý. Z neznámych príčin som si let celkom užil, ale aby to bola nejaká extra nádhera som tvrdiť nemohol. Vďaka hnevu mladej elfky bolo počasie neznesiteľné. Raz pršalo, potom fúkal silný vietor, potom snežilo a mne to šlo popravde už na nervy. Ten kôň sa chvíľu tváril, že mu to je jedno, ale potom urobil jednu otočku, čo Yleine konečne upokojilo a mňa na malý moment zabavilo, aj keď som mal trochu problém sa udržať.
Na zemi sa mi trochu zakrútila hlava, ale pred tým, ako sa mi zamotali nohy ma stihla elfka chytiť.
„Dávaj pozor," zavrčala. Jej nálada bola ešte vždy pod bodom mrazu, takže som nemal potrebu zapárať, avšak chcel som ju aspoň nejako rozosmiať. Našimi trápnymi vtipmi o policajtoch by som asi neuspel, chcel som to skúsiť z inej strany.
Poobzeral som sa okolo seba a zistil, že sa to tu hemží čiernovlasými hlavami. Vydýchol som si a začal som pátrať v pamäti po nejakom normálnom vtipe o blondínkach.
„Yleine?" oslovil som ju čo najopatrnejšie.
„Čo je?" jej tón nebol taký prchký, ako pri Moartovi, ale neprestala sa ani hnevať. Nuž, budem sa musieť poriadne snažiť, pomyslel som si.
„Poznáš vtipy o blondínkach?" od stresu som si začal v rukách žmoliť bundu.
„Nie," mávla rukou, na čo sa pegas znova vzniesol k oblakom a ona sa niekam vybrala. Pomalým krokom som sa vydal za ňou.
„Zlatí elfovia majú blond vlasy, nie?" pokúšal som sa zistiť, či svetlú stranu elfov nenávidí aspoň tak, ako ja. Ak áno, problém bol zažehnaný.
„Kam tým vlastne smeruješ?" zastala, zvrtla sa a zadívala sa mi do očí. Nenechal som sa zlomiť bleskmi, čo jej sršali zo zreničiek. Cítil som z nej všetku tu nenávisť, hnev a agresiu. O to horšie mi bolo keď som si uvedomil, že jej asi nepomôžem.
„Chcel som...chcel som..." začal som, neschopný ďalej rozprávať. Smutne som si vzdychol a obišiel som Yleine, ktorá zatiaľ netrpezlivo čakala, až to dohovorím.
„Kašli na to," dodal som a sklopil som zrak k zemi. Vybral som sa nevedno kam, bolo mi to jedno. Bol som sklamaný, zničený, smutný, možno aj naštvaný. Ale jedine na seba. A mal som dôvod. To dievča mi chce pomôcť, chce ma dostať domov a ja ju neviem ani rozveseliť. Nikdy som nebol dobrý zabávač, ale chcel som sa aspoň pokúsiť. Avšak chuť ma prešla hneď po tom, čo som videl, ako sa tvári. Zjavne nemala záujem o to, aby som jej hovoril nejaké vtipy.
Yleine tiež niekam šla, bolo jej zjavne jedno, že sa pohybujem po dedine eflov úplne sám. Asi nemyslela na to, že by mi niekto mohol ublížiť.
„Počuj, ty nie si odtiaľto, však?" začul som. Dvihol som zmučený pohľad k postave, ktorá oproti ostatným žiarila zlatými vlasmi a na jemno opálenou pokožkou. Namiesto typických čiernym šiat mala na sebe farbu lesa – zelenú. Hodvábne šaty sa jej ťahali mierne pod kolená, ramená mala holé a výstrih hlboký. Tentokrát som to bol ja, kto nemal náladu ani sa tam pozrieť.
„Áno, máš pravdu," vzdychol som si. V tomto prípade som nechal zisťovanie konkrétnej rasy tej osoby na kraji a radšej som sa sústredil na to, ako vyzerá. Veril som, že mi to pomôže, ale jej vzhľad a atraktívne krivky pre mňa boli v tejto chvíli nezaujímavé.
„Nie si elf, nie si ani víla, kto potom si?"
„Ako vieš, že nie som elf?" dvihol som zrak k jej prenikavému zelenému pohľadu a na chvíľu som sa v ňom úplne stratil.
„Nemáš špicaté uši," vysvetlila. Aha, samozrejme. Bol to logický dôvod. Mohlo mi to napadnúť.
„A navyše, si oveľa vyšší a statnejší," ukázala si na biceps, „ako elfovia."
Pousmial som sa. Hneď na to sa pustila do podrobného popisu stavby tela a výzoru temných elfov. Celý čas mávala rukami podľa toho, o čom hovorila a ja som mal po chvíli z jej gestikulácie zmätok. Nevedno ako, už rozprávala o spôsobe života víl.
„Počkaj, som trochu mimo," ani som si neuvedomil, ako ma medzitým opustili všetky zlé myšlienky a začal som sa usmievať. Sústredil som sa na jej výklad, takže to bolo dosť jednoduché.
„No, víly žijú v domoch na stromoch, rovnako, ako elfovia, avšak je len jeden druh víl a tie žijú s temnými elfmi. Pochopili sme, že sú rozumnejší. Nie sú takí zlí, ako vyzerajú," pokúsila sa vysvetliť v skratke niečo, čo o vílach rozprávala už niekoľko minút a ja som jej dlhému monológu konečne začal chápať.
„Takže ty si víla?" opýtal som sa chvíli vytrvalého premýšľania nad jej rasou. Nepriamo mi to naznačila. Ak mala krídla, tak boli pod plášťom, preto som si najskôr myslel, že je to obyčajné ľudské dievča. Mohlo mi to napadnúť aj skôr, predsa len, už pred tým hovorila, že toto miesto je osídlené len vílami a elfmi a keďže nebola elfka, musela byť to druhé.
Dobré ráno, stará mama.
„Celý čas som ťa hľadala," zaznel za mnou, teraz už vyrovnaný, hlas. Obzrel som sa a sklopil som zrak, keď som zbadal známe hnedé oči.
„Prepáč, chcel som byť chvíľu sám, potom som narazil na...ako sa vlastne voláš?" uvedomil som si, že som sa jej ani nestihol opýtať, ako znie jej meno. Rozrozprávala sa až tak, že som na to načisto zabudol.
„Artae," odvetila Yleine skôr, ako stihla blondínka otvoriť ústa.
„Jediná víla, ktorú nemám v láske. Náhoda, Blaine? Spriahol si sa s ňou proti mne?" zdala sa mi v tejto chvíli ako moja dlhoročná manželka, ktorej muž chodil neskôr domov, tak ho začala podozrievať z nevery. Strašné. Ako som to mal vedieť?
„Neviem, čo tým myslíš, Artae mi len rozprávala o vás," pokúsil som sa o čo najpokojnejší tón, avšak z neznámych dôvodov to vo mne vrelo.
„O nás?" pravdou bolo, že som to jednoduché slovo nedefinoval presne a mohlo znamenať čokoľvek.
„Myslel som celú tvoju rasu," nad mojou chybou sa mi kútiky úst zodvihli do akéhosi krivého úsmevu.
„O tom si sa mohol porozprávať aj so mnou," nehľadela na mňa, dívala sa čo najhorším na Artae. Tá jej oplácala navlas rovnaké nenávistné pohľady.
„Yleine, prosím. Radšej by sme mali ísť," vrátila sa ku mne pochmúrna nálada. Bola už pokojná, avšak teraz som to bol ja, kto k nej dohnal pocity agresie a hnevu.
„Máš pravdu," rýchlo sa zvrtla, hrdo dvihla hlavu, chytila ma za ruku a už ma ťahala preč. Musel som si vzdychnúť, nevedel som, čo som jej urobil, teda až na to, že som sa rozprával s jej nepriateľkou. Po tom, ako sa rozprávala s Moartom som vedel, že on a Artae zrejme nebudú jediní.
„Máš pre mňa niekoho ďalšieho, komu by som sa mal vyhýbať?" vedel som, že som nemal ďalej zabŕdať, ale ak sa na mňa bude hnevať za každého, s kým sa rozprávam, nájdem si niekoho iného, kto mi pomôže dostať sa domov. Snáď existuje niekto taký.
„Nie," odvetila chladne, až mi z toho zastal dych. Bolo to nepríjemné a moje prehnané svedomie sa rozhodlo, že teraz mi kvôli tomu nedá spávať. Mal som sa správať milšie, mal som byť rozvážnejší a nemal som sa správať tak hlúpo. Je to len moja vina, že je teraz znova nahnevaná.
„Odpusť mi," riekol som do ťaživého ticha, ktoré medzi nami nastalo.
Pustila moju ruku, otočila sa ku mne a ja som sa na moment utopil v jej hrejivých, čokoládových očiach. Nezdali sa mi také chladné, ako predtým, keď prišla ku mne a Artae a nakričala na nás. Teraz bol hlboký, precítený, akoby sa v jej očiach roztopili všetky ľady a ona ukázala svetu svoju pravú tvár.
„Za čo?" zašepkala takmer nečujne.
„Za všetko. Snažíš sa mi pomôcť, a ja ťa provokujem, rozprávam sa s tebou ako s obyčajným človekom a ty si z toho potom nahnevaná," ruky som si strčil do vreciek a sklopil som zrak. Nemohol som sa po tom všetkom pozrieť takej úžasnej osobe do očí. Ale to, aká naozaj je, som si naplno uvedomil až teraz.
Na moje počudovanie ale urobila niečo, čo by som od nej nebol čakal. Jej krehké ruky sa ovinuli okolo mojej hrude a krehké telíčko sa pritislo blízko ku mne.
Rýchlo som zodvihol zrak a snažil sa uistiť, že nesnívam. Srdce sa mi divoko rozbúchalo, dych sa mi zasekol v hrdle a nebol som schopný čokoľvek povedať, takže som napokon zatvoril oči, vybral si ruky z vreciek a opätoval jej objatie. Nikdy by ma nenapadlo, že to urobí. Ona, dievča, ktoré vystupovalo ako chladná a bezcitná mrcha, v ktorej sa ukrývala len prázdnota a srdce z kameňa.
„Si iný, ako ostatní, vieš o tom?" a