Tajomstvo Arvanu

22. Vlkolak

Večer prišiel skôr, ako som čakal. Kým sa jej podarilo zastaviť krvácanie, slnko zapadlo a bol čas ísť spať. Obviazala mi to, dala mi bozk na dobrú noc a poslala ma spať. Vážne milé...mohla mi ešte uvariť kakao a povedať mi rozprávočku. Veď prečo nie...
Ležal som v hojdacej sieti a premýšľal. Domov mi veľmi chýbal. Viem, že mama alebo sestra si toho ani nevšimli, keďže u nich od môjho odchodu čas neplynie, ale i tak som si predstavoval, čo by robili, keby tomu bolo inak.

Uprostred noci som sazobudil na zvláštne zvuky. Prudko som otvoril oči a pomaly som dviholhlavu. V tme som videl len siluetu muža, ktorá sa skláňala nad Yleininouposteľou. Môj mozog zachvátila panika, ale zachoval som sa rozvážne. Rozhodolsom sa, že budem konať tak, ako by to urobila ona.
Opatrne som sa natiahol za dýkou, ale zmeravel som, keď muž natočil hlavua zhlboka sa nadýchol. Počkať, prečo by to robil?
Zatváril som sa, že sa iba otáčam a ticho som zamrmlal nejaké zvuky, abyto vyzeralo dôverne. Chlapík sa potom otočil späť k nej, oprel sa rukamio posteľ a sklonil sa k nej.
Žeby upír?
Znova som sa pokúsil natiahnuť, aby som dosiahol na dýku, čo ležala na skrinivedľa mojej siete. Podarilo sa mi ju zachytiť medzi prsty. A čo teraz?Hodiť, alebo sa postaviť a ochrániť Yleine?
„Nechaj ju na pokoji," prehovoril som ľadovo chladným hlasom a skĺzol somzo siete.
„A ty si čo zač?" zavrčal ako zviera a jeho jasné jantárové oči prežiarilitmu. V tej chvíli som pochopil. Bol to vlkolak.
„Tak poď, ty prašivé psisko," stisol som dýku pevnejšie. V rovnakej chvílisa z dobre stavaného muža stalo obrovské zviera, určite väčšie, než dvametre. Ostré zubiská mi pripomenuli Kerberosa, a jeho krémová srsť mi pripomínalaArtieho.
Vlk sa rozbehol oproti mne a ja som počkal, až bude blízko. Ako sompredpokladal, odrazil sa, aby na mňa mohol skočiť, takže som využil situáciu,skočil na zem a hodil dýku na neho. Zabodla sa mu do brucha, čozapríčinilo nepríjemné kňučanie. Rýchlo som sa postavil a skočil na neho,aby som ho udržal pri zemi a donútil ho tak vzdať sa, ale to mi pomohlolen na chvíľu. Mal dva metre a určite aspoň stodvadsať kíl, akoby som hoaj mohol udržať dlhšie?
Keď som vo svojom bicepse ucítil jeho tesáky, vykríkol som.
„Blaine?" opýtala sa Yleine rozospato. Pokúsil som sa dvihnúť k nejpohľad, ale vlk ma svojim telom privalil k zemi. Vzdychol som z váhyjeho tela a pripravoval som sa na najhoršie.
„Bohovia, čo robí v mojom dome vlkolak?!" keď som začul svišťanie šípu, topsisko zo mňa už zliezalo. Skôr, ako som sa stihol spamätať, vyskočilo oknom.
„Blaine, si v poriadku? Je ti niečo? Uhryzol ťa?" strachovala sa. Pozrelsom sa na svoju ranu a prevrátil som očami od bolesti, keď som dnes už podruhýkrát zazrel krv. Čo je to za deň, došľaka?!
„Neboj sa, budem v poriadku," uistil som ju. „Je to len škrabanec."
Mýlil som sa. Bolo to oveľa horšie, ako škrabanec, ale nechcel som, aby sabála.
„Zjavne toto nebude tvoj najšťastnejší deň," vyslovila ironicky a ja somsa aj napriek bolesti zasmial.
„Prežijem. To je hlavné," povedal som a zahľadel som sa na ňu. „Povedz mi,prečo mám pocit, že priťahujem katastrofy?"
„To nie je tebou," pokrútila hlavou a pozrela sa na moju ranu.
„Toto nie je škrabanec, môj milý," pokarhala ma pohľadom.
„Ako si to myslela? A kým to potom je, ak nie mnou?"
„Mnou, samozrejme. To, že si udrel Félixa, bola moja vina. Urobil si to kvôlimne. Ten Faeri bol tiež môj nápad, mala som radšej letieť s Cos..."
„Prečo si vlastne letela s ním?"
„Dostala by som sa k tomu," napomenula ma.
„A ten vlkolak...mal vlasy ako biela káva, však?" opýtala sa ma, ale pravdoubolo, že som si to v tom svetle vôbec nevšimol.
„Neviem, ale mal takú krémovú srsť," do svalu mi opäť vystrelila bolesť, aletentokrát som to už ignoroval.
„Tak potom to bolo mnou. Poslal ho Moart. Povedal, že za mnou pošle Shana,pretože toho má plné zuby. Shan je ten vlkolak. Ak by ma uhryzol, zahynula bysom. Má jed, ktorý elfov zabíja. Ďakujem ti, obetoval si veľa. A to všetkolen kvôli mne," pozrela sa na mňa a vtisla mi krátky bozk na pery.
„Neodpustil by som, aby sa ti niečo stalo," chytil som jej tvár do dlanía spojil som naše pery. Stále som si nezvykol na to, aké je to úžasné,takže sa mojimi žilami o chvíľu už liala vášeň a nespútaný pocitvoľnosti. Bolo to ako droga. Návykové, príjemné a navyše bozk dával pocit,akoby ste odrazu lietali.
„Prečo ťa vlastne chcel zabiť? Čo si urobila Moartovi?" prižmúril som oči. Asiza Moartom zájdem, vysvetliť mu, nech dá Yleine pokoj, inak urobím vlkolaka jaz neho oveľa násilnejším spôsobom. Napríklad kladivom?
Odrazu sa mi žalúdok prevrátil o tristošesťdesiat stupňov a ústa somsi zakryl rukou, aby som to nevyvrhol na koberec. Rýchlo som utekal vona vyvrátil som svoju večeru priamo do trávy ku vchodu.
„Blaine, si v pohode?" zahľadel som sa do svetla splnu a pokýval somhlavou na znak súhlasu, aby som elfku, ktorá za mnou práve pribehla, uistil, žesa nemá čoho báť.
„Áno," pritakal som. Prišlo mi len zle, určite mi nesadla večera. Nebol dôvod na obavy,mám pravdu?
„Poď hore, donesiem ti vodu," pomohla mi vyjsť po schodoch a usadila ma dohojdacej siete.
„Nič ťa nebolí? Ranu ti hneď ošetrím," uisťovala sa ďalej. Usmial som sa nad jestarosťami. Veď sa nič také hrozné nestalo. No tak ma napadol vlkolak, no a? Veďje to tu určite úplne bežné.
„Iba tá ruka, prečo?" odvetil som, ale v rovnakej chvíli sa mi bolesťrozšírila aj do druhej ruky a postupne do celého tela.
„Počkaj, beriem späť," nevedel som, na ktorú časť tela siahnuť skôr, aby sommohol tlmiť bolesť. Svaly akoby sa mi odrazu začali trhať, končeky prstov mapálili a nechcite vedieť, čo sa dialo s mojou sánkou.
Prosebne som sa pozrel na Yleine. Keď jej padol pohľad na mňa, pohárs vodou jej vypadol z rúk a okamžite si kľakla ku mne.
„Nie, nie, bohovia, prosím, nie," dvihla nado mňa obe ruky, akoby nevedela, čorobiť.
„Blaine, čo cítiš?"
„Bol-bolesť," povedal som pomedzi stisnuté zuby. Keď už som ich zmienil, mal bysom tiež povedať to, že som cítil, ako sa rozširujú, zväčšujú a ústa sa miplnia krvou.
„Nie, prosím, nie. Blaine, potlač to. To mi nemôžeš urobiť," jej slovám somvôbec nechápal, ale kvôli bolesti som sa nedokázal opýtať.
Koža na celom tele ma šteklila a aj napriek tomu, že som očakával bolesť,som bol rozrušený a nevedel som to potlačiť. Sklamem ju?
Keď mojim telom prešiel elektrický výboj, moja koža sa roztrhla ako handraa ja som ostal stáť na všetkých štyroch.