Harleen's POV
Pracovná doba mi už skončila. Zobrala som si kabát, veci zo stola a mohla ísť. Výťahom som sa dostala na prízemie, kde som rýchlim krokom smerovala k autu. Bola som strašne zničená z dnešného dňa. Nie fyzicky, ale skôr by som povedala, že psychicky. To celé uvažovanie nad vecami, čo robiť, ako sa správať. Chcelo sa mi spať. Lenže posteľ bola moc ďaleko odo mňa. Sadla som si do auta, naštartovala motor a vyrazila. Celú cestu sa mi zatvárali oči. Nechápem tomu. Nikdy som takáto zničená ešte nebola.
Vystúpila som z auta, zamkla ho a namierila si to do paneláku. Privolala som si výťah. Prišiel asi po minúte. Ale pre mňa to bolo ako večnosť. Vstúpila som doň a stlačila tlačidlo, kde bola vyrytá osmička.
Výťah zastavil a ja som mohla vystúpiť. Otvorila som si dvere a hneď k dverám od bytu. Otvorila som ich, vyzula sa, zhodila všetky nepotrebné veci na zem a jediné čo ma teraz zaujímalo, kde je moja izba. Namierila som si to rovno do postele. Ľahla som si a v tom momente zaspala.
--
Začal zvoniť budík. Natiahla som sa aby som ho mohla vypnúť. V tom momente som sa prebrala.
"Nenávidím budíky." povedala som naštvane popod nos.
Chvíľku som ešte ležala v posteli a pozerala sa von oknom na tmu. Neverila by som, že sú len 4 hodiny ráno. Skôr by som povedala, že je akurát tak 10 hodín večer. Moje oči sa začali zatvárať.
"Harleen NIE!" dala som si facku, aby som sa prebrala.
Postavila som sa z postele a išla rovno do kúpeľne. Urobila rannú hygienu, učesala vlasy a dala si ich do copu. Vyšla som von. Šatník som mala pri dverách kúpeľne. Kedže ja blbec som si nezapla svetlo, išla som na istotu. Ale bola to chyba. Ako som tak zabočila doľava, narazila som hlavou o skriňu a tá ma odrazila asi o 10 cm dozadu. Sadla som si na zem a začala sa smiať na vlastnej demencií.
"Harleen, ty si taká dementná." chytila som si čelo a smiala sa.
Takto som tam sedela dobrých 5 minút. Musela som sa už ísť chystať. Postavila som sa a pre istotu zapla svetlo. Otvorila skriňu a vybrala si legíny, športovú podprsenku a spodné prádlo. Prezliekla som sa a išla otvoriť okno, ako je vonku teplo.
"Hm.." zatvorila som ho.
Zobrala som si aj sveter. Nikdy neviete čo vás môže v tomto počasí chytiť. Vošla som do predsiene, kde som si obula topánky a mohla vypadnúť. Zobrala som kľúče, mobil. Zamkla dvere a privolala výťah.
Keď prišiel, nastúpila som a stlačila číslo 0. Začala som si pískať melódiu jednej pesničky. Výťah zastavil a ja som mohla vystúpiť. Vyšla som von z paneláku a začala utekať.
--
Prišla som domov celá mokrá a spotená. Hneď som sa vybrala do kúpeľne, kde som sa išla osprchovať. Vošla som dnu a pustila si vodu. Zobrala som tekuté mydlo a naniesla som ho na svoje telo. Hneď na to som ho aj zmyla. To isté som spravila aj z vlasmi. Vyšla som von a omotala okolo seba uterák. Kedže som si sem nedoniesla veci, musela som ísť takto von. V momente ako som otvorila dvere ma schmatli dvaja muži. Telo ako gorila a boli strašne silný. Bránila som sa, kopala, kričala. No s nimi ani nepohlo. Snažila som sa im vymaniť z rúk,no márne. Posadili ma na stoličku a ruky mi priviazali.
"To keby že chceš utiecť." povedal chalan s klaunskou maskou na tvári.
Pozerala som sa na nich. Nechápem čo odo mňa chcú. A najviac ma sralo, že som len v uteráku.
"Nedovolíte mi sa ani len prezliecť?" povedala som opatrne.
"Hm.. nie" vstúpil muž do mojej izby.
Prezrel si ma očami od hlavy až dole.
"K-kto ste?" spýtala som sa.
Začala mi byť zima mala som strach.
"To teba nemusí zaujímať." povedal.
Moc som na neho nevidela, kedže som mala zapnuté len malé svetlo na nočnom stolíku a on stál pri dverách. Ani sa odtiaľ nepohol. Ale podľa toho, čo majú ostatný na tvári usudzujem, že má tu masku aj on.
"Čo odo mňa sakra chcete?"
"Jednu veľmi dôležitú prosbu." povedal.
"Prosbu?" spýtala som sa.
"Áno prosbu. A upozorňujem. Nebudem sa už opakovať." preglgla som.
"A akú?" spýtala som sa zas.
"Potrebujeme plány celého Arkhamu." povedal.
Oči sa mi zväčšili o 9 čísel.
"A to ja mám odkiaľ zobrať?" povedala som.
"Pracuješ tam?"spýtal sa.
"Á-áno."
"Tak čo sa pýtaš blbé otázky."
"Noo." chcela som niečo povedať, ale skočil mi do reči.
"Urobíme to jednoducho. Ty sa za mňa prihovoríš tvojej šéfke, že hľadám nejakú robotu. Že som psychológ. Príjmu ma a ako dotatok k tomu, aby som ťa nezabil mii vybavíš kartu k archívom. Dostanem ju, zoberiem plány celého Arkhamu a už ma viac neuvidíš. No až do jedného dňa." povedal.
"Si myslíš, že je to také jednoduché?" povedala som.
"Pre mňa áno. Ty sa budeš musieť usilovať troška viac. A aby si mi verila, že nie som len tak niekto. Dávam ti na toto celé čas maximálne týždeň. Inak ťa zabijem. A to ja osobne." priblížil sa ku mne, kľakol si a vytiahol zbraň.
Teraz som mu videla do tváre. Nemal masku ako ostatný. Ale bála som sa ho. Začal mi zbraň obtierať po rukách, nohách a tvári.
"P-pokúsim sa.. ale nehovorím, že nastúpiš hneď dneska." povedala som koktavo.
"To ani nečakám." usmial sa.
"A ak smiem vedieť, načo to potrebuješ?" pozrela som sa na zbraň, ktorú som mala pritisknutú na ľavom prse.
"Ty vieš pre koho." usmial sa a pohladil ma po líci.
Mykla som hlavou tak, aby tú ruku dal preč.
"Ani nevieš aké máš šťastie." postavil sa, schoval zbraň a odišiel.
Jeho klauni ma rozviazali a odišli s ním. Celá som sa klepala a modli sa aby to bol len sen..
Hi Guys! Musím vám poďakovať za 800 reads a 121 votes! Som nevedela najskôr tomu uveriť. Úplne som šťastná. Ďakujem, že vás tá story baví. A každým dňom počet rastie. Je to veľmi silná motivácia na písanie. A dokazujete mi tým, že to nepíšem zbytočne. =)
YOU ARE READING
The Damaged - Puddin's Recover
Fanfiction" Nezabijem ťa. Len ti ublížim. Veľmi..veľmi škaredo. "
