The Damaged - Puddin's Recover

"Sorry Honey"

Postavila som sa a odišla odtiaľ. Mám divný pocit z tohoto všetkého tu. Prechádzala som chodbou okolo elektrošokovej miestnosti. Kričal a smial sa zároveň. Popravde mi ho bolo aj trocha ľúto. Predsa to nemuseli byť pekné chvíle. Nie každý sa rád baví o niečom, čo mu možno zmenilo život. A hlavne ak to bol človek, na ktorom mu neskutočne záležalo. Zostala som tam stáť a rozmýšľať nad týmito vecami. Teraz vlastne kvôli mne trpí. Začala som mať výčitky svedomia. Jedna blbá otázka a človek začne trpieť. Zhlboka som sa nadýchla.

 "Slečna, ste v poriadku?" spýtal sa ma strážnik, ktorý strážil dvere.

Začala sa mi krútiť hlava. 

"Á-áno som. Len, som sa nad niečím zamyslela." povedala som.

Pozrela som sa do papierov a niečo hľadala.

"Čo spôsobujú tie elektrošoky?" spýtala som sa.

"Iba to trocha uškvarí mozog" povedal a zasmial sa.

"Vtipné." povedala som vážne a zamračila sa na neho.

"Len chvíľu bude mimo a to je všetko." povedal nakoniec.

"Aha, dobre." v tom sa otvorili dvere a niesli ho von.

Smial sa stále. Vyzeral ako keby do neho trafil blesk. Pozrel sa na mňa. 

"Teraz si šťastná?!" skoro až zakričal a zasmial sa.

Priblížila som sa viac ku stene. Chcel sa im vymaniť z rúk, ale márne.

"To kvôli tebe!" zasmial sa. 

"Lebo máš otázky ako babky na trhu a do ktorých ťa nič nie je!" znova po mne skríkol a som si dala zápisník pred tvár. 

"Buď ticho šašo! Chceš ešte viac?!" skríkol po ňom strážnik a buchol ho obuškom.

Iba sa mu zasmial a niesli ho do cely. Je mi to tak ľúto. Rozbehla som sa k výťahu, tlačila tlačilo a čakala kým príde. Slzy sa mi hrnuli z očí.

"Ešte toto mi chýbalo." povedala som potichu. 

Výťah prišiel a nastúpila som. Boli tam asi piati ľudia a pozerali sa na mňa. Dosť ma to iritovalo. 

"To musíte na mňa stále pozerať ako na nejakú cirkusantku?! To ste nikdy nevideli plakať ženu?!" skríkla som po nich a oni sa otočili.

Začína mi to tu liezť na nervy. Celé ako to tu je. Či sú to už ľudia alebo celý Arkham. Výťah zastavil a ja som  vystúpila. Utekala som do kancelárie a zavrela sa tam. 

"Čo teraz budem len robiť?" skríkla som skoro. 

Položila som veci na stôl a sadla si zaň. Utrela som si slzy. Najskôr hra o život a teraz vyhrážanie najväčším zabijakom na svete. Skvelý deň naozaj. Začala som si tlieskať. Čo ma do tretice ešte urobí šťastnou? Povedala som ironicky. Pozrela som sa na otázky, ktoré som mala na papieri napísané. Fakt boli hrozné a primitívne. Treba ich trocha pozmeniť. Začala som čiarkať, mazať, opravovať, len aby som mala čo robiť. Nikdy by som nepovedala, že sestrička to má také ľahké. Takto som prepisovala otázky ďalšie dve hodiny. Medzitým som rozmýšľala čo s tým miestom. Nič ma nenapadlo. Až na jednu vec. Ale to radšej až keď sa minú všetky nápady. Asi dnes ešte skočím za Jokerom sa mu ospravedlniť. Trpel predsa kvôli mne a bolo by nezdvorilé sa neprísť ospravedlniť. Pozrela som sa na hodiny, ktoré ukazovali "14:16". 

"Hm.." vydala som zo seba.

Očami som chodila po miestnosti a rozmýšľala či ísť alebo nie. Zapozerala som sa do zrkadla, ktoré som mala oproti stolu. Mala som kruhy pod očami, vlasy všade možne, rozplakané oči a bola som celá bledá. Vyzerala som hrozne. Niečo ako keby vo mne mi hovorilo, že ešte hrozne vyzerať budem. Zakrútila som hlavou a postavila sa.