The Damaged - Puddin's Recover

"Cry"

Chvíľu som sedela na zemi a rozmýšľala nad tým všetkým. Moc som sa bála. Neviem ten pocit ani opísať. Kto by sa nebal, keby že mu ide o život? Pozrela som sa na hodiny na nočnom stolíku.
"6:34"

"Mala by som sa ísť prichystať do roboty." povedala som si pre seba.

Zdvihla som sa zo zeme a čelá sa klepala. Ledva som sa udržala na nohách. Otvorila som skriňu, ledva vybrala spodné prádlo, červené tričko a kraťasy. Ani neviem ako som sa prezliekla.Vlasy som si dala do drdolu. Nemala som chuť sa dneska nejak extra parádiť.

Išla som sa najesť. Pripravila som si raňajky, cereálie s mliekom. Rýchlo som to zjedla a umyla misku s lyžicou. Obula som si opätky, zobrala kľúče a vypadla z toho bytu. Najradšej by som sa sem už nikdy nevrátila.
Pomaly som privolala výťah a zišla dole. Nastúpila do auta a namierila si to do Arkhamu. Celu cestu som rozmýšľala. Čo poviem šéfke? Čo ak ho neprijmú. Zabije ma. Úplne som bola vystresovaná a bála som sa.Prišla som tam, zaparkovala a vystúpila.

Zamkla som auto a išla na recepciu. Moje nohy sa triasli ako by mi bola zima. Lenže to zima nebola.

"Dobré ráno George."

"Aj vám Harleen. Aký máte dnes deň?" začala som rozmýšľať.

"Neviem ho opísať slovami. Inak je tu šéfka? Potrebujem s ňou niečo poriešiť." spýtala som sa a hlas mi preskakoval.

"Myslím, že hej. Nie som si ale istý. Ale choďte sa pozrieť." usmial sa.

"No dobre." podpísala som sa do knihy.

"A môžem sa spýtať, prečo?" spanikárila som, niečo som začala vymýšľať.

"Aléé kamarát hľadá prácu. Má malé deti a vyhodili ho." povedala som totálnu kravinu.

"Jááj. No skús." povedal a ja som odišla.

Privolala som si výťah a stlačila tlačidlo 3. Snáď budem mať to šťastie. Lebo ak nie, je so mnou ámen. Začala som vymýšľať čo jej poviem. Výťah zastavil a ja som vystúpila. Išla som dlhou chodbou až ku kancelárií riaditeľky. Ostala som stáť a pozerať sa na tie dvere. Úplne som spanikárila teraz. Čo jej poviem, ako ju presvedčím. Ach Bože.

Zaklopala som. Po chvíľke sa ozvalo "ďalej". Rozklepaná som vstúpila dovnútra a zavrela dvere.

"Dobrý deň pani Schulz." pozdravila som sa roztraseným hlasom.

"Dobrý slečna Quinnzel. Čo si želáte?" spýtala sa.

"No..." Spanikárila som.

Úplne som začala koktať.

"Chcela by som sa prihovoriť za môjho kamaráta.."vymýšľala som si.

"V-viete, m-má ženu a deti a prišiel o prácu. A spýtal sa ma či by som sa za neho neprihovorila, že či by ste mu nedali šancu a nezamestnali ho.." moje srdce začalo búšiť ako o život.

Vlastné, mne išlo o život.

"Jhóój moja zlatá. Tak toto je iné. Vieš, máme plno. Možno by sa dalo aj ako strážnik. Ale máme ich viac než dosť."

"Ja-ja viem pani Schulz. Ale tak viete, strážnikov nie je dosť tu. Však stále sú tu nejaký pacienti čo by chceli utiecť." Moja kvapka nádeje vypršala slzou po mojom líci.

"Ja viem, ja viem. Musím si to ešte premyslieť. Je to riskantné kedže toho človeka som ešte ani nevidela a neviem posúdiť aký je. A hlavne potrebujem vedieť aký je. Keby že toto nie je psychiatria príjmem ho. Ale vieš, tu treba byť opatrný. Lebo jeden váš kamarát, môže byť kamarát 10tich tu." usmiala sa na mňa.