The Damaged - Puddin's Recover

"My Past "

"No takže.." ľahol si a nohy si vyložil na moje stehná.

Začala som mu ich škrabkať. Pozrel sa na mňa či to myslím vážne. Ale keď som nič nehovorila, zapozeral sa do stropu.

"Mohol som mať takých 11 rokov. Malé usmrkané, naivné decko. Matka šľapka, otec alkoholik. Ledva sme mali strechu nad hlavou. Každý týždeň sme sa sťahovali z horšieho do najhoršieho. Nemali sme peniaze poriadne na jedlo, nie to už na nájomné, ktoré sa stále zvyšovalo ako išli roky." prestal.

Zhlboka sa nadýchol a vydýchol. Ťažko sa mu o tom hovorilo. 

"Nemusíš mi to hovoriť, ak ťažko na to spomínaš.." povedala som.

"V pohode Harley. Len sú to roky. Nič už neznamenajú. A spomienky aj tak zmiznú po čase." odpovedal a uškrnul sa. 

"Kde som prestal. Otec nás bil. Najskôr to boli iba facky. Neskôr kopance a nakoniec používal predmety. Nikomu by som to nedoprial v tej dobe. Ani najhoršiemu nepriateľovi. Boli to roky života, na ktoré si človek ťažko spomína. Plakal som každú noc a modlil sa, aby to šialenstvo prestalo. Aby sa niekto našiel a oslobodil ma z toho života. Každý deň som sedával pred obchodom s tabuľkou "pomôžte mi" ako taký kokot. Smiali sa mi. Niektorí hodili aj pár drobných. Inak nič. Preklínal som ich. Každým dňom viac a viac. Smiali sa niekomu, koho ani nepoznali a nevedeli čo sa u neho doma deje. Neznášal som ich. A neznášam ich doteraz. Namyslený, povrchný, arogantný idioti. Myslia ši, že peniaze spravia človeka šťastným. Hah. Také vtipné a naivné. No ale späť k tomu. Jedného dňa. Keď otec prišiel z baru ožratý ako prasa a posledný chudák. Zdvihol na matku ruku. Pozeral som sa na to. Ukryl som sa za gaučom, aj keď matka kričala nech utečiem. Neposlúchol som. Matka v obrane zobrala nôž do ruky a mierila ním na neho. Zasmial sa jej do ksichtu a zamračil sa. Vtedy bolo zle. Vyrazil jej nôž z ruky a zapichol do nej. Zakričala. Padla na zem a ležala v kaluži krvi. Otec sa smial viac ako nikdy predtým. Jeho smiech mohli počuť až ľudia na ulici. Stále som sa skrýval za gaučom a slzy sa mi tlačili z očí. Pozrel sa po miestnosti a keď ma zbadal, podišiel ku mne. Vytiahol ma za vlasy na nohy. A začal sa pýtať, prečo sa nesmeješ?! Nepríde ti to vtipné?! Začal po mne kričať. Zobral nožík do ruky a strčil mi ho do huby a povedal. "Tak sa budeš smiať navždy"  V momente, keď mi chcel hubu rozrezať na úsmev, vošli dnu policajti, ktorých zavolala suseda od vedľa. Spacifikovali ho a odniesli za mreže. Mňa hodili do decáku. Ako keby sa nič nestalo. V ten deň som si uvedomil jedinú vec. A to, že moje city už nikdy nebudú také ako predtým. A tak sa stalo. Prestal som cítiť. Moje city naplnil chlad. Nič iné. Len a len chlad. A tak je to doteraz. Keď som mal 16 rokov. Išiel som navštíviť otca alebo to monštrum do väzenia. Nie ako ostatný ľudia. Spravil som to v noci. Keď každý spí a nečaká to. Vlámal som sa tam a zabil ho. Bez kúsku citu. Tak ako to on urobil. Vrátil som mu to a neľutujem to dodnes. O 4 roky na to, som pracoval v toxických továrniach. Keď som mal nočnú, zabudol som si baterku. Ako som tak kráčal, šmykla sa mi noha a ja som padol do toho toxínu. Vyplavilo ma to niekde vonku mimo továrne. Všetko ma svrbelo a začal sa smiať. Koža nabrala bielu farbu, pery sa mi zafarbili do červena a vlasy zmenili farbu na zelenú. A tak sa zo mňa stalo to, čo som teraz." začal sa prechádzať po miestnosti, ruky držal nad hlavou a smial sa.

Plakala som. Bolo mi ho naozaj ľúto. Nevedela som ako sa mám tváriť alebo čo hovoriť.

"Harley..." odmlčal sa. 

"Už mi veríš?" vyceril na mňa zuby a uškrnul sa.

Kývla som hlavou a utierala si slzy. 

"Vieš, je ťažké sa s tým vysporiadať. Hlavne keď ti slúžia city. Ja sa tomu už len smejem." zasmial sa. 

Usmiala som sa na neho. Niečo sa vo mne prebudilo. Nevedela som čo presne.

 Ale viem, že to nebude dobré, hladne pre mňa. Sadol si znova vedľa mňa a objal ma. Počkať. On ma objal. Bola som dosť šokovaná, ale na druhej strane som objatie teraz potrebovala. Ruky som si omotala okolo jeho krku a trocha sa pousmiala. Bolo mi tu s ním teraz dobre. 

"Bože Harley čo to melieš za sračky?"  spýtala som sa sama seba.

Iba som pokrútila hlavou a odtiahla sa. 

"Ďakujem. Potrebovala som to." usmiala som sa na neho. 

Vyceril na mňa iba zuby. Ani jedno slovíčko nevydal. 

"A-asi by som mala ísť." pomaly som sa postavila a podišla k dverám. 

Pozrela som sa na neho. Hypnotizovali ma jeho oči. Obzeral si ma od hlavy až dole. 

"T-tak teda ahoj." pozdravila som ho a v tom momente odišla. 

Hi Guys! Prepáčte, že dnes bude taká krátka časť a dosť nudná, ale nespala som poriadne dva dni tak aspoň niečo aby ste mali čítať. =) Ale vynahradím vám to. Predsa začína školský rok, tak chcem poznamenať ešte, že časti budú vychádzať hoci ako.