Wolf girl

O dva týždne neskôr

Ubehli dva týždne od vtedy, čo sme s Thomasom zajali toho podozrivého vlkolaka. Chudák zotavoval sa týždeň a pol kým bol schopný nám opluť topánky. Za čo samozrejme dostal pár faciek, ale povedzme si úprimne. Kto z nás by bol rád ak by sa zobudil pripútaný k posteli na mieste, ktoré nepozná? A preto som mu tie opluté topánky odpustila. Teda lepšie povedané bolo mi to jedno.

Nič menej ostatní odsúhlasili chatu a tak si každý z nás našiel nejakú brigádu, aby sme zarobili nejaké peniaze na opravu elektriny a vody. Takmer všetci sme našli prácu v jednej a teuj istej reštaurácii. Ja, Sandra a Dany teraz pracujeme ako obsluha a Thomas a Lukom pracujú v kuchyni. Čo už. Niekto musí škrabať zemiaky.

Vždy večer sme išli do lesa sa najesť a potom sme niečo zaniesli nášmu väzňovi.

Dnes sme sa ho začali vypočúvať. ,, Ste si istí, že viete ako sa vypočúva?" smiala som sa.

,, Samozrejme!" naparoval sa Dany.

,,Áno? Tak ako sa správne vypočúva?" zatiahla Sandra pošmešne.

,,Predstav si. Normálne ako na polícii."odfrkol Dany.

,,A to je ako?" usmiala som sa.

Dany sa chystal vybuchnúť, ale skočil do toho Luke:,, V najhoršom prípade sa zahráme na vyšetrovateľov z kriminálky. No to je toho."

Na to sme všetci spustili hurónsky smiech. Slzy mi tiekli prúdom a dokonca som si musela sadnúť. Ale smiať sme neprestávali.

,,Bože vy ste čísla." ledva som to pomedzi smiech zo seba vysúkala.

,,Možno," zasmial sa Thomas , ,, ale stojí to za to."

,,Tak ideme alebo sa tu budete na zemi válať do rána?" hundral Luke.

,,Okej. Ideme." a zmizli za dverami.

Boli tam hodnú chvíľu občas s tade vyšli nejaké zvuky. No chlapci s tade vyšli v zlej nálade.

,,Tak?" spýtala sa Sandra.

,,Nič. Nič! Ani hlásku nevypustil!" rozkričal sa Luke. S farbou jeho vlasov vyzeral a nazúreným výrazom vypadal ako démon.

,,Idem tam ja." a zabuchla som za sebou dvere od pivnice.

Pivnica bola odporná, vlhká a tmavá. Aj, keď von akurát prichádzalo leto v pivnici mi drkotali zuby. Vlkolak bol priviazaný k stoličke a hnusne na mňa pozeral.

,,Ahoj." Akože naozaj Risa? Fakt si mu povedala ahoj?

,,Nechaj si tú pretvárku." z nosu mu vytiekla krv.

,,Nepretvarujem sa. Som Risa. A ty?" Dokelu od kedy som taká milá na ľudí, čo ma chceli zabiť? Človek by povedal, že, keď ho niekto napadne tak sa ho bude strániť alebo nenávidieť a ja sa s ním rozprávam ako s kamošom.

,,Do toho ti nič nie je! Pusti ma!" rozkričal sa.

,,Pozri ja chcem iba vedieť prečo sa podobáš na Thomasa. Nič iné." pokračovala som pokojne akoby chlapec predo mnou bol vyplašené zviera.

,,Neviem prečo sa tak veľmi podobám na tvojho kamoša. A teraz ma pusti!" začal sa mykať. Všemožne sa sa snažil zbaviť povrazov.

Prižmúrila som oči :,,Ako ti môžem veriť, že ma zase nenapadneš?"

Vzdychol a zvesil hlavu:,, Sľubujem. Nenapadnem ťa. Len ma už pustite. Prosím."

,,Tak dobre."

Táto kapitola je trochu dlhšia. V ďaľšej to už začne naberať na akčnosti.

Dúfam že sa vám časť páčila ľudkovia :D <3