Poznáte ten pocit? Keď sa cítite tak mizerne, až sa Vám zdá, že Vaša existencia nemá zmysel? Cítite sa tak bezcenne. Nikoho nezaujímate a cítite, že by sa tento svet zaobišiel aj bez Vás.
Podobné pocity, som mávala aj ja. A to často. V rokoch, kedy sa zo mňa stával tínedžer, stávali sa tieto pocity neoddeliteľnou súčasťou mojej osobnosti. Poviete si, puberta, to prejde. Môj problém však spočíval v niečom úplne inom, ako pri bežných deťoch.
V štyroch rokoch, v čase, kedy sú deti najviac senzibilné, sa u mňa udialo to asi najočakávanejšie. Môj svet, ktorý vznikol hlboko v hlave, sa vyplavoval na povrch. Začalo to vetrom. Šepkal mi slová v jazyku, ktorý som nepoznala. Spomínam si, že to vždy šteklilo a po chvíli som sa stále začala smiať.
Myslím si, že každý rodič je rád, keď je jeho dieťa šťastné a smeje sa, no časom to rodičom prišlo čudné. Najmä keď si to začali spájať s tým, že sa to deje keď fúka vietor.
V škôlke sa so mnou prestali hrávať a označili ma za čudné dievča. Tam to však neskončilo. Raz sa stalo, že sa ma jedno dievča pokúsilo napadnúť. Bola som tak rozčúlená, že som ju bez fyzického útoku jednoducho strčila o meter, dva. Síce som tomu nerozumela, no neskôr som si pospájala to, že to musel byť môj verný kamarát, vzduch. To ale na seba nedalo dlho čakať, a vychovávateľka sa na mňa sťažovala. Vraj šikanujem deti a odporučila mojim rodičom návštevu psychológa.
Dostávala som vysoké dávky liekov vždy, keď som „klamala" o tom, že existuje niečo nadprirodzené, čo mi šepká do ucha. Nechápte to teda zle, moji rodičia boli tými najmilujúcejšími, avšak chceli ma zbaviť mojej ilúzie, ktorá roky pretrvávala. Zničená a oslabená liekmi, som v sebe postupom času zaprela akékoľvek nadprirodzene javy, ktoré existovali.
Prišiel čas základnej školy, a aj keď som nebola najobľúbenejšia, našla som si dvoch blízkych priateľov, Emily a Erika. Trávili sme spolu veľa času. Chodievali sme do kina, pozerať Erikove futbalové zápasy, boli sme jednoducho nerozlučiteľná trojka. Ale aj všetko dobré raz pominie , inu, jedného dňa Emily zmizla. Lepšie povedané odsťahovala sa z dňa na deň. Aspoň nám to takto zreferovala riaditeľka. Pamätám si na ten deň, ako by to bolo včera. Plakala som celé dni a nechcela uveriť, že moja najlepšia kamarátka ma opustila bez jediného slova. Bola som tým natoľko otrasená, že som nevedomo od seba odohnala aj Erika. ...Alebo to bolo vzájomné. Ako keby spojka medzi nami, ktorá nás spojovala odišla a my sme si už nemali čo povedať. Viac krát som sa snažila po nej pátrať, no nedarilo sa mi to a postupom času som sa s tým chtiac nechtiac musela zmieriť.
Našla som si záľubu v lukostreľbe, v ktorej som bola taká dobrá, že som povyhrávala miestne súťaže. Rodičia mohli byť zas na mňa hrdý. Avšak, keby som sa k lukostreľbe nikdy nedala, mohli by ešte žiť.
Môj príbeh, môj skutočný príbeh sa začal písať, v deň, kedy sme sa vybrali na výlet do Disneylandu. Mala som vtedy dvanásť rokov a moji rodičia ma chceli potešiť, vzhľadom na to, že som v blízkej dobe vyhrala pár súťaží.
Autom sme vyrazili na výlet skoro ráno, bolo to len niekoľko hodín. Po hodine na cestách v moment keď sme si nahlas všetci spievali, nám čosi vbehlo do cesty. Otec strhol volant a preleteli sme cez zvodidlá. Pamätám si iba, že som sa prebudila v aute. Videla som ich. Celých od krvi, ako ležia a nehýbu sa. Potom sa mi zahmlilo pred očami a prebudila sa v nemocnici.
Zobudila som sa dva dni po autonehode. Bolelo ma celé telo. Uvidela som vedľa seba sestričku, ktorá ma ukľudňovala a chlácholila. Keď som sa pýtala rodičov, povedala, že to bohužiaľ neprežili a že je jej to veľmi ľúto. V tom momente sa mi zrútil celý život. Plakala som hodiny, keď som vyčerpaním znova zaspala.
Prebudila ma až tá istá sestrička, ktorá sa mi predstavila neskôr ako Serena. Schmatla ma z postele dosť drsným spôsobom a vliekla ma chodbou až k výťahu. Snažila som sa jej oponovať, no nedarilo sa. Bola som príliš slabá. Utešovala ma, že mi neublíži a chce mi dobre.
Keď sme sa konečne dostali do výťahu stlačila STOP-ku a my sme zastali na medziposchodí. Videla som jej nervózny výraz, ruky sa jej triasli od strachu. Vytiahla fixu a čmárala okolo mňa na podlahu. Nemusela mi vysvetľovať nič, vedela som, že to je nejaká runa, ale ani za svet by mi nenapadlo, že po vyslovení pár viet, sa budem cítiť ako na kolotoči po LSD.
Myslím si, že som bola ešte pár dní mimo. Keď som sa prebudila, Serena mi vysvetlila, že sa už nenachádzam tej Zemi, ktorú poznám ale v inom svete, dimenzii.
Meilindor.
Nemohla som tomu uveriť, myslela som, že ma zdrogovala. Trvalo je veľmi dlho, kým ma upokojila a vysvetlila mi môj osud. Ukázalo sa, že som ako dieťa neblúznila a naozaj som ovládala vietor, ba čo viac, aj ostatné živly, ktoré som síce ešte nespoznala.
Učila ma narábať s mojou obmedzenou kapacitou energie, ktorá slúžila k ovládaniu živlov. Venovala mi všetok svoj čas, vysvetlila mi históriu, ukázala mapy iných susediacich kráľovstiev a takisto vysvetlila, že sa za žiadnych okolností nemám dostať do blízkosti Araikov.
************************
Po šiestich rokoch, ktoré mi venovala Serena, usúdila, že som pripravená ju zabiť. Bola som z toho pár dní veľmi vystrašená, no pripravovala ma na to šesť rokov a raz to muselo prísť. Vedela, že svoju úlohu v tomto živote splnila a môže tak s kľudom na srdci odísť.
Sedeli sme uprostred lúky, ktorú obklopoval les. Bola to tichá noc. Mesiac bol najvyššie a svietil na nás. Počúvali sme prenikavý zvuk cikád. Jemný vánok sa nám pohrával s vlasmi.
Bola taká nádherná. Chcela som si ju takto zapamätať. Serena bola vysoká štíhla elfka. Mala modré, dlhé vlasy, ktoré jej neposlušne padali do tváre. Na sebe mala oblečené ľahké biele šaty, ktoré boli jemne priesvitné.
..No tak Samantha, už je čas," chytila ma za ruky a jemne stlačila.
,,Prepáč, zamyslela som sa," pokrútila som hlavou.
,,No ták, nenechaj ma čakať. Žila som už dosť dlho, dopraj mi odpočinok," jemne sa pousmiala, „A prosím ťa, nie že niečo vyvedieš a rozvrátiš celý kolobeh prírody!"
Nadvihla obočie a nachvíľu sa na mňa podozrievavo pozerala.
,,Neboj sa," zasmiala som sa, „Budem dobrá."
Naposledy som ju objala. Keď zatvárala oči, naznačila mi nech po nej opakujem. Zatvorila som ich teda tiež. Neviem ako dlho sme tam sedeli, no odrazu som pocítila priveľký nápor energie, ako sa mi tlačí cez ruky, ktorými sme sa držali, a rozlieva sa mi po celom tele. V momente, kedy som si myslela, že to už viac nezvládnem, ma pustila.
Prudko som otvorila oči a videla som bielych motýlikov stúpajúcich k mesiacu. Odrazu sa mi zahmlilo pred očami.
YOU ARE READING
Strážkyňa Živlov |PREBIEHA KOREKCIA|
FantasyPrvé pravidlo strážkyňe: Nezamilovať sa. ..... Pomaly som otvorila oči. Hlava ma neskutočne bolela. -Kde to som?- nahlas som si kládla otázku. -Neboj. Dosť ďaleko od priateľov. Všetci sú mŕtvy a ty budeš čoskoro tiež,-uchechtla sa. Chcela som jej...