Zobudila som sa na hroznú bolesť celého tela.
Pomaly som sa postavila.
-Vstávajte! Okamžite vstávajte! Máme tri dni!- spamätala som sa.
Všetko sa mi vybavilo. Otec,kráľovstvo,Kaizen.
-Haló vstávajte!- zvrieskla som opäť na Jacka a Willa.
Počkať kde je Thef a Erik?!
-Samantha,- rozlepil si radostne oči Will,- si v poriadku. A ...a si elfka.-
Začudovane sa mi pozerali na tvár
-Áno, veď som len na chvíľu odpadla. Nič mi nieje,- zarazila dom sa ,- Čo? Čože si povedal?!-
Nahmatala som si dlhšie uši. Skríkla som.
-Sami, neodpadla si na chvíľu,- začal opatrne Jack,- už nemáme ani jeden deň. Dnes v noci je úplne zatmenie.
-Čože!?- preľakla som sa ešte viac.
Zrazu sa mi všetko zahmlievalo pred očami. Bože môj čo si to len počnem! Zlyhala som!
-Zlyhala som!-nahlas som povedala.
-Nie tak celkom,- kývol hlavou Will,- nemáme síce ani nie jeden deň ale dobré je, že si už v ohnivom pásme.-
-Čo? Ako to...,- rozpozerala som sa okolo seba.
Naozaj! Pôda bola samí kráter. Akokeby celé to pásmo bola jedna veľká sopka.
Keď som si uvedomila kde som, príval tepla ma donutil sa vyzliecť.
Roztrhla som si košelu.
-No tak, čo zízate?! Ideme!!- kázala som im.
-My nemôžeme,- vysvetľoval Jack,- nepustí nás to. Budeš musieť pokračovať sama.-
Objala som ich na rozlúčku a sľúbila som im, že sa vrátim.
Takže posledné pásmo za mnou. Už len ísť do samého stredu.
Ach, povzdychl som si.
Je tu neskutočne horúco.
Čo to sakra? Sopka! To bude ono to bude stred celeho pásma.
Začala som utekať. No čím dlhšie som utekala , zdalo sa mi, že sa ani nepribližujem.
Slnko bolo už najvyššie čiže je zhruba obed. Do konca dňa to musím stihnúť musím.
Ozvalo sa kvílenie. Mám halucinácie slebo som to naozaj počula?
Ozvalo sa to druhý krát. Ide to z tej sopky! Musím tam čo najskôr byť.
Bežala som z celých svojích síl.
Ľavá noha mi odrazu ostala vysieť vo vzduchu a ja som sa rútila už zase do neznáma.
Nestihla som sa spamätať a ležala som dolámaná na zemi. Bolo tu ukrutné teplo.
Ocitla som sa v hlinenej chodbičke malej akurát tak pre moje telo. Nič pre klaustrofobika.
Z druhého konca šlo teplo no aj svetlo a po chvíli sa ozvalo to známe kvílenie. Šla som za tým.
Až keď som prešla niekoľko metrov, uvedomila som si , že to nieje kvílenie ale nariekanie.
Niekto tam narieka!
-Pomóc,- ozívalo sa,- pomoooc.-
Vyšla som z úskej dutiny v stene.
Predomnou sa črtal krásny červený drak.
Ešte jedna krátšia časť na dobrú noc! ❤️⭐️
YOU ARE READING
Strážkyňa Živlov |PREBIEHA KOREKCIA|
FantasyPrvé pravidlo strážkyňe: Nezamilovať sa. ..... Pomaly som otvorila oči. Hlava ma neskutočne bolela. -Kde to som?- nahlas som si kládla otázku. -Neboj. Dosť ďaleko od priateľov. Všetci sú mŕtvy a ty budeš čoskoro tiež,-uchechtla sa. Chcela som jej...
