Strážkyňa Živlov |PREBIEHA KOREKCIA|

časť 28.

-Pomóc!- kričala úboho.
Vošla som do jaskyne. Alebo skôr sopky, ako som si stihla všimnúť.

Cesta z mojho tunela smerovala k dračici, kde na kamennom ostrovčeku, obkolesenom žeravou lávou, ležala spútaná okovami.

-Ššš,- snažila som sa ju upokojiť,- už je dobre.-

-Čože!? Elfka?!- preľakala sa.
-Volám sa Samantha,- kráčala som k nej neisto.
-Bože dobrý záchrana, záchrana,- jasala.

-Čo sa ti stalo?- opýtala som sa.
-Ach, tie vojny. Bojovala som vo vojne a nepriatelia ma sem prikovali. Trčím tu už 200 rokov a nikto sem za ten čas neprišiel. Teda pred chvíľou tu bolo jedno dievča, no veľmi mi nepomohlo,- preklínala ju dračica.

-Ako sa voláš?-
-Ametys,- poklonila sa mi,- už ma môžeš oslobodiť? Zavediem ťa potom k mojej sestre.-

-Ku stromu sĺz?!- zaktívnela som.
-Áno, tam máš namierené. Čo by si tu inak robila.-

-Tak dobre. Ale ako mám tie okovy zničiť?-

-Nezničí ich nič pozemské. Araici spolu s Kaizeniním otcom vytvorili magické okovy a keďže boli za každú srandu, vytvorili aj meč ktorý jediný ich zlomí. A teraz sa dostávame k háčiku , ktorý je dosť vtipný,- držala chvíľu napätie,- ten meč je tamto uprostred lávy.-
Pustila sa do smiechu.
Pozrela som sa či je normálna.

Vzduch! Nadniesla som sa opatrne nad lávu a vzala ťažký kovový meč do rúk.

Podišla som k nej a zakašľala.

Krútila sa od smiechu stále a potom keď si všimla, že mám meč v ruke, prestala.

-To bola sranda že?- cítila sa trapne.

Chytila som meč oboma rukami a rázne sekla. Ametys mala päť obručí ktoré ju držali. Na hlave, štyroch nohávh a chvoste.

Švihala som opatrne aby som jej neublížila, keď som už bola pri chvoste zrazu zakričala.

-Počkááj! Zabudla...- no v tom som sekla.

Celá sopka sa začala triasť. Zemetrasenie. Horúca žeravina začala bublať silnejšie.

-Zabudla, som ti povedať o druhej srande. Že ak ma oslobodíš sopka sa zrúti,- vystrela si nohy a jednou sa poškrabala.

-Sranduješ?!- vyhŕkla som na ňu.
-Nie tak celkom,- uchechtla sa.
-Tak odtiaľto vypadnime!- utekala som k jej krku aby som na ňu nasadla.

-No dobre, alee... 200 rokov je 200 rokov a ja si niesom istá, či viem ešte lietať,- vystrela krídla.

Odfúkla som si. Mám pár hodín na to, aby som si zachránila kamarátku a ja trčím v aktívnej sopke s dračicou ktorá nevie lietať. Naozaj vtipné.

-Tak lez po stene!- okríkla som ju.

Teplota sa začala zvyšovať a láva začala stúpať. Nemali sme na výber a museli sme odtiaľto, čo najskôr vypadnúť ak sme nechceli byť upečené zaživa.

Ametys sa začala horkoťažko škrabať po stenách sopky. Sem tam sa jej labka šmykla, no na to, že 200 rokov tu len ležala jej to šlo na prekvapenie veľmi dobre. Pomáhala si aj krídlami. Na prednom prste, kde sa začínali blany, mala totižto ostrý pazúr s ktorým sa pridržiavala. Tieto prsty by som prirovnala ako ku pomocným kolieskam pri bicyklovaní.

Šlo jej to pomaly. Ja som sa držala ostrých šupín, ktoré sa mi zarezávali do rúk. Pálilo to, no nemala dom na výber.

-Pohni si! Láva je hneď pod nami,- okríkla som ju.

-Ani nevieš ako sa snažím,- horkoťažko zo seba vypľula.

Posledné natiahnutie a sme von.
Načiahla sa po otvore, cez ktorý sme sa doslova vypľuli. Predrala otvorom krídla a zamávala nimi.
Chytila veterný prúd a obrovskou silou trepla krídlami. Nadniesli sme sa. No bola nestabilná.

Boli sme síce v bezpečí pred sopkou -dostatočne vysoko- no mohli sme spadnúť a zabiť sa.

-Čo to robíš?!- zvrieskla som pevne sa jej držiac.

Zaknísala sa doprava a doľava. Očividne ma ani nepočula. Fúkal príliš silný vietor a ona nevedela ako ovládať svoje krídla.

Zafúkal prvý silný vietor, Ametys trepala krídlami ako mohla no pripomínalo to skôr pádlovanie.
Druhý krát to snami urobilo vrtuľku. A na tretí krát zafúkal tak silný prúd, že to nevydržala a valili sme sa k zemi.

Nemohla som nič urobiť. Len čakať že to prežijeme.

Po chvílke. Som ucítila iba náraz. Zatvorila som oči a od všetkého sa mi uľavilo.