Strážkyňa Živlov |PREBIEHA KOREKCIA|

časť 25.

Pripájam aj hudbičku pre lepší zážitok :) pekný deň vám prajém! :)

Vrátila som sa do nášho útočiska.

8 dní do úplného zatmenia

Na druhý deň sme sa prechádzali krajinov až sme napokon prišli k hranici druhého pásma.

-Leto,- natešene zvýskla Thef a pomaly vyšla na teplú zelenú trávu.

Všetci sme maly hneď lepšiu náladu.
Postupovali sme celé tri dni cez letné pásmo, no stále pred nami nebolo tretie  predposledné ohnivé.

-Tu sa zložíme. Skoro ráno vstávame,takže žiadne ponocovania,- prikázal Will.

4 dni do úplného zatmenia

-Vstávame spáči!- kričala som po nich,- máme štyri dni a zatiaľ sme ani nezahliadli hranicu Ohnivého pásma.-

-Veď už sme horeee...,- zafučal Jack.

Za túto dobu sme sa všetci náramne zblížili. Will pomohol Erikovi naučiť sa narábať s mečom a Thef zasa učila všetkých ako účinejšie loviť len s pomocou konárov. Ja som si trénovala moje schopnosti. Zistila som ako pomáhať zvädnutým rastlinkám a ako počúvať šepot vetra.

-Pozrite! Kráľovstvo elfov!- upozornil Will.
-Super! Títo elfovia sú priateľský . Iste nám pomôžu a ukážu nám cestu k ohnivému pásmu. Na jednu noc by sme tu mohli ostať. Aj tak ďalej ako ku kráľovstvu už dnes nezájdeme. A podľa mojích výpočtov by sme mali stihnúť dôjsť až k Dasharage,- zajasal Jack.

Všetci sme súhlasili. Postupovali sme pomaly väčšou dolinou.
Trvalo nám to pol dňa,no predsa keď už slnko bolo takmer z dohľadu, sme zastali pred bránami.

Brány boli otvorené a aj napriek neskoršej hodine sa to tam hemžilo ľudmi...teda oprava...elfmi.

Vošli sme opatrne. Nikto si nás nijak zvláštne nevšímal, dokonca ani stráže nie. No na všetkých elfoch, bolo niečo zvláštne. Boli smutný.

-Čo im je?- váhavo sa opýtala Thef.
Všetci sme pokývali hlavami na znak nevedomosti.

-Tamto je kráľovská cesta. Poďme tadiaľ,- ukázal prstom Jack na vydláždenú cestu.

Po krátkej chvíli sme celý zmordovaný prišli ku bránam do zámku.

-Čo tu chcete? A kto ste?!- ozval sa prísne jeden zo strážiacich elfov.

-Volám sa Annie. Toto sú Johny, Thomas, Matt a Erin,- ukázala som na Willa,Jacka, Erika a Thef.

Oni na mňa vypleštene zízali, prečo klamem.
Čo to robíš?ozval sa mi Willov hlas v hlave.
Len nás chránim.

-Sme na výprave s hľadáme Dasharagu, nie pre osobne účely, no kvôli kráľovnej Ľudí aby sme ju oslobodili a mohli zjednotiť kráľovstvá.-

-Počkajte tu. Neprijímame návštevy, no uvidím čo sa dá robiť,- odkráčal dovnútra.

Sadla som si na schody smerujúce dole do mesta a kochala si výhľadom.
Až na smútok obyvateľstva bolo toto kráľovstvo nádherné.

Biele,modré a na fialovo sfarbené domy. Všetko tak k sebe ladilo.
Bolo tu náramne čisto.

-Poďte somnou,- vrátil sa strážca.

Bez slov sme šli za ním viedol má krásnou veľkou halou, kde boli obrazy kráľov, kráľovien a ich potomkov.

-Tu počkáme. Čo chvíľa nás vpustím dnu.-

Všetci sme sa uvoľnili. Bolo tu útulne. Modré steny, krištálový luster. Obzerala som si steny až mi zrak padol na posledný obraz v rade-hneď vedľa dverí, kde sme mali vojsť.

Uprene som hľadela na obraz. Bol na ňom muž so ženou a dieťaťom-dcérkou.

Kráľ- Mohutnejší, aj pod oblečením bolo vidno, že je vypracovanejší.
Zrak mi padol na jeho tvár. Bola tak príjemná, láskavá. Dlhé uši vyčnievali spoza tmavohnedých vlasov , ktoré mal padnuté až na ramená. Jeho prenikavé zelené oči boli ako živé.

Kráľovná- mladá krehká žienka. Ako prvé som si všimla jej ryšavé vlasy ktoré doslova svietili. Tvár mala jemnú s ligotavými zelenými drahokammi v podobe očí.
Všimla som si, že kráľovná má na obraze rovnaký náhrdelník aký mi dala stará mama. Zvláštne.

A ako posledné, -dieťatko.
Dievčatko malo vlásky ryšavé po matke a malo taktiež jej oči. Nos a ústa po ockovi. Bolo mi povedomé.

Vveď to som ja! Zhýkla som v duchu.

Will sa na mňa ihneď otočil. Počul moje myšlienky.
Nie to nemôže byť pravda, veď ty si vyrastala úplne niekde inde.
Poslal mi svoje myšlienky.

Bola som o tom presvedčená, len jedno nieje jasné. Ako to , že sú elfovia a ja človek?
Povzdychla som si. Asi som len unavená. Pokrútila som hlavou. Všimla som si svoje biele vlasy.
Už istú dobu mi moje ryšavé chýbaju no týchto sa nie a nie zbaviť.
Niesom to ja. Nemám uši a hotovo.

-Poďte ďalej,- vyzval nás strážca.

Vošli sme do jedálne-biela podlaha, svetlomodré steny...hotová nádhera.

-Vitajte. Čo vás k nám privádza?- ozval sa pevný hlas od stola.
Bol to kráľ,ktorý bol namaľovaný na TEN obraz.
Úplná autentickosť.

-Vaše Veličenstvo,- uklonil sa Will a my sme to po ňom zopakovali,- Volám sa Johny. Toto sú moji priatelia: Thomas, Matt,Erin a Annie.-

Kráľ si nás premeriaval.
-Tak sadnite si,- prikázal.
-Ďakujeme,- poďakovali sme a začali sme jesť.

Medzi rečou sme sa dozvedeli, že celé kráľovstvo smúti za kráľovnou a princeznou.
Pred pätnástimi rokmi sa zvrtla hrozná vojna elfov medzi škretmi zo susedného pásma. Aby ochránili malú takmer trojročnú princeznú vydali sa s ňou preč z kráľovstva. Mala ju na starosti jej stará mama, ktorá ju mala odniesť naspäť, keď dovŕši dievča pätnásť rokov. Stará mama sa ale s princeznou nevrátila nikdy a tak sa kráľovná presne deň po očakávanom návrate zabila.
Kráľ je hrozne osamelý a každý mesiac posiela svojích najlepších stopárov aby hľadali ďalej jeho dcérku.

-Ako sa dievčatko volalo?- spýtal sa Will.
-Bola celá po matke, ryšavé vlasy, zelené očká,- zamyslel sa smutne,- Dali sme jej meno Aranel.-

Úplne som si vydýchla. Vidíš hlupaňa? Čo ťa to vôbec napadlo.