Lovci

4.

Písomka sa skončila a ja som dostala 1. Je to zaujímavé, lebo Lindsey mi ani nemala ako pomôcť. Sedela v inej lavici ako ja. Nasledovali ďalšie hodiny a potom sme sa vybrali na obed. Stála som v rade a hľadala Linsey. Nebola tam. Vzala som si tácku s jedlom a šla si sadnúť za stôl.

V tom prišla otrava môjho srdca. Myslím, že je do mňa, ale ja nie a nechcem mu ublížiť. Je alo ja, ale neviem akú má schopnosť.

,, Ahoj!"pozdravil ma, keď ma uvidel.
,, Ahoj Lukas!"povedala som otrávene.
Pomaly sa k nám zakrádala Lindsey a začala Lukasovi nadávať do slizkých čertov. V tom momente mi to bolo ľúto.
On ju ani neregistroval. Bol upretý priamo na mňa.

Po obede som šla rovno domov aj keď ma Lukas pozval na kolu.

Už som videla našu bytovku, ale pohľad som hotela kdesi do diaľky. Myslela som na to čarovné miesto- na lúku. Chcela som tam ísť, ale vedela som, že to je zakázané.

Lovcov som tu nikde necítila. Rozhodla som sa, že tam pôjdem. Našla som kľúče a vošla nenápadne dnu. Šaty som si seba zhodila a navliekla sa do pohodlného voľného trička s nápisom a legínami na beh. Športové botasky som už mala na nohách.

Pohľad som uprela na pole, lebo cesta viedla cez ne. Ruky som si položila na steblá jemného obylia a ucítila jemný vetrík na mojom krku.

Cez pole som prešla bez problémov. Už som aj mogla vidieť lúku, pri ktorej bol veľký hustý tmavý les.

Tašku som položila na zem. Začala som sa sústrediť. Zdvihla som ruky pred seba, rozkročila nohy. Ruky dom pomaly dvíhala k oblohe.

Zo zeme sa vynárali rastliny. Neboli až také hrubé, ako dokáže urobiť moja sestra, ale mne to stačilo.

Rastliny s krásnymi modrými kvetmi začali vytvárať akýsi altánok okolo mňa. Pod ním mi bolo veľmi príjemne.

Zapískala som a zohla sa k zemi. Ruky som vystrela a ťahala ich smerom ku mne. Z lesa začali vybehovať zvieratá. Zbadala som svoju krásnu bielu vlčicu.
Volala som ju Wolfie. Nič lepšie ma nenapadlo a jej sa to páčilo. Priletela ku mne sova a sadla mi na rameno.

Poškrabkala som Wolfie za ušami, no niečo sa po chvíli stalo.