Lovci

21.

Moji rodičia sa dohadovali o útoku na úkryt Georga, zatiaľ čo ja som sa nudila.

,, Poď sem," zvolala na mňa mama.
,, Tak, čo sa deje?"
,, Zachvíľu prídu aj ostatní," nerozumela som jej, o čom hovorí. Aký ostatní?
,, Kto má ešte prísť?" zrazu sa okolo mňa začali objavovať postavy. Niektoré sem prileteli, avšak väčšina sem pobehla, pricválala na koni alebo použila transport.
,, Už sú tu. Naši bojovníci," vedela som, že nejaký asi prídu, avšak nečakala som ich až toľko veľa. Za malý okamih sa ich tu nazbieralo viac ako dvesto. Mali rozličné schopnosti a povahy. Nestíhala som ich ani registrovať.

Bol tu veľký rozruch. Nikto nevedel, kde má byť a čo sa to vlastne deje. Zrazu sa pri mne objavil človek, ktorého som tu vôbec nečakala. Vedľa mňa a môjho nového maznáčika bol Patrick.

,, Ako si sa sem dostal?" neznášam ho. Určite nie som sama. Pri pohľade na niektorých ľuďí ma proste striasa od nechute a on bol jeden z nich.
,, Tak ako všetci. Mám schopnosti a viem čítať myšlienky," choď preč. Hovorila som si v duchu. Chcela som vedieť či to naozaj iba nehrá.
Zrazu sa zdvihol a odišiel preč avšak v diaľke som videla nejakého chlapca. Zaujal ma svojim výzorom a postojom. Pokojne sa opieral o strom a hľadel do zeme, keď ma zrazu prepaľovali jeho oči až do mojich. Mal ich krásne modré. Nerozumela som ako môže byť niečo také krásne.

,, Nedívaj sa na mňa," šumel mi hlas v hlave. Chvíľu mi trvalo zistiť, že je to ten chlapec. Keďže neviem čítať a ani ovládať myšlienky, tak som kráčala k nemu. Pozeral sa do zeme a odvrátil tvár.
,, Prečo ?" spýtala som sa ho. Na hlave mal kapucňu a do tváre som mu nevidela.
,, Som netvor," podišla som k nemu bližšie a zložila mu kapucňu z hlavy.
Tvár si zakryl rukami.
,, Nie si. Nikto nie je netvor," ruky zložil. Pomaly otáčal hlavu ku mne. Mal ju spálenú a mal aj veľa jaziev.
,, Kto ti to urobil?" stíšila som hlas. Nechcela som, aby to niekto počul.
,, Nechcem o tom hovoriť," rozumela som tomu. Ani ma nepozná a určite je to ore neho ťažké.
,, Ako sa voláš ?" položil mi otázku.
,, Stela. Stela Casmarová. A ty ?"
,, Eugen," to meno sa mi páčilo. Počula som ho síce prvýkrát, no bolo nezvyčajné. Možno preto ma to zaujalo.
,, .... Stela," niekto zavolal otočila som sa a zbadala svoju mamu ktorá ukazovala rukami aby som prišla do stanu.
,, Tak, ja už asi pôjdem. Uvidíme sa ešte ?" chcela som ho spoznať. Necítila som sa v jeho prítomnosti zle.
,, Čoskoro," povedal chladne. Ja som sa zatiaľ rozbehla k mame do stanu.
Vošla som dnu, a ostala som prekvapená tým, čo som videla. Boli tu všetci, ktorí ešte pred malou chvíľou boli vonku. Zrazu sa odstúpili a ja som mohla prejsť k stolu. Niečo na ňom bolo, avšak z diaľky som nevedela, čo to bolo. Podišla som bližšie a zbadala mapu. Boli na nej špendlíky s rôznymi farbami. Pochopila som, o čo ide. Bol to strategický plán.

Po malej chvíli začal John vysvetľovať.
,, Zelení pôjdu zboku. To sú .....," začal hovoriť mená tých, čo budú útočiť sprava.
,,  Červení idú na drakoch a pod zem," začal znovu vymenuvávať mená.
,, Žltí ....,"
,, A zelení. Tam sme ja, moja žena staršia dcéra a ochrancovia. Ideme rovno dnu. Toľko bojovníkov nemajú. Agenti sa zatiaľ budú venovať ostatným," takže ja idem s nimi ?
,, A kde som ja ?" vyhŕkla som. Všetci v miestnosti sa na mňa začali pozerať. John ich vyhodil von iba pohľadom. Všetci pochopili, čo majú robiť. Nechápala som ešte jednú vec. Aká jeho žena ? Moja mama nie je jeho žena !
,, Ostaneš tu. Si ešte malá," touto vetou mi skoro vybil dych.
,, Neviem, ako dlho si bol preč, ale očividne to bolo viac, ako dosť. Mám šesťnásť," možno som to trošku prehnala, avšak zaslúžil si to.
,, Máš pravdu. Bol som dlho preč, avšak stále som tvoj otec a chcem ťa chrániť," hovoril, ako keby bol vážne môj otec.
,, Môj otec by nikdy neodišiel. Môj otec by sa nezjavil po rokoch a netváril by sa tak," vedela som, že je to veľa, no celé tie roky tu nebol.
,, Mimochodom, moja mama nie je tvoja žena," povedala som. Nikto nič nevravel a preto som chcela odísť, keď ma niekto zastavil slovami.
,, Do tej vojny nepôjdeš a hotovo. Postráži ťa Eugen," znovu som skoro stratila dych.
,, Nebudeš mi vravieť, čo mám robiť," povedala som naštvane a odišla zo stanu. Vonku bola tma, no vedela som rozoznať Eugena. Nechceka som ho teraz vidieť, avšak on už bol pri mne.

,, Už o tom vieš ?"
,, O čom ?" slzy sa mi skĺzali po líci. Musela som to v sebe potlačiť, aby som mu odpovedala.
,, O stratégii boja," práve som pochopila.
,, Vedel si o tom ?" pozeral sa do zeme. Pochopila som. Otočila som sa a bežala preč. Nechceka som nikoho vidieť.
,, Počkaj !" kričal na mňa. Nepočúvala som ho a bežala ďalej. Zašla som hlbšie do lesa a sadla si na kameň. Postavila som si okolo seba rastlinnú stenu s tŕňmi. Vytvorila som si altánok. Niečo mi tu stále chýbalo. Zapískala som a objavil sa pri mne huňatý vlk. Vyzeral ako Wolfie, moja vlčica, avšak vedela som, že ona to nebude. Vlka som si privinula k sebe a zaspala som.

Prepáčte mi moji čitatelia, ale píšem aj inú knihu a nevyšiel mi čas. Okrem toho mám aj iné aktivity. Dúfam, že sa páčilo.
Vaša Stela237