Lovci

5.

Po chvíli sa niečo stalo. Ako keby sa tu niečo zmenilo. Ako keby sem niečo prišlo......niekto prišiel. Lovci.

Ako ma našli? Do pekla. Ruky som stiahla a altánok sa stiahol až pod zem.

Slnko zapadalo. Z tejto lúky to vyzeralo úple inak.

Započúvala som sa do neďalekého lesa. Počula som zvieratá.

Puknutie suchého konárika, šuchotanie lístia.

Z lesa vybehli zvieratá.

Začalo pršať. Bol to jesenný večerný dážď.

Počula som srnku. Chytila sa do pytliackej pasce. Zlomila si nohu a vidí lovcov.

Sú oblekoch. Zdvihla som sa zo zeme a začala utekať do lesa. Kvapky padajúce z oblohy ma nemíňali.

Nemala som sem chodiť. Prikrčila som sa za strom. Boli blízko a ja už som videla, ako sa idú vrhnúť na bezbrannú srnku.

Zazreli ma. Začala som vyťahovať zo zeme ratliny hrubé, ako moja päsť.

,, Čoskoro budeš nasledovať tú srnu aj ty!"to bolo mne? Vážne?

V žilách som pocítila teplú krv, no bola modrej farby a už sa začínala meniť na čiernu.

V tom ma schytil pod ruku chlap s bielym sakom.

,, Ani nemysli na to, že zavoláš zvieratá!"povedal až tak chladne, že som mala zimomriavky.

,, Inak čo ? Zabiješ ma ? To nespravíš!"prečo som to vôbec povedala?

,, Nie teba! Ale tvoju rodinu a to by si určite nechcela!"

Nie to mu nikdy nedovolím.

Páči? Neviem aké to je. Píšte komenty. Ďakujem vám, ak ste si to prečítali.