Lovci

2.

Žijeme v San Franciscu. Teda momentálne. Často sa sťahujeme kvôli nášmu druhu. Nie sme ako iní ľudia. Máme schopnosti rôzneho typu. Volanie zvierat( to dokážem ja), ovládanie prírody a rastlín (ja a moja sestra),lietať a teleportovať sa (moja mama),nadprirodzene rýchly beh, ohromná sila, menenie sa na zvieratá (ja). Moja mana vraví, že nemáme často používať svoje schopnosti, aby nás lovci nevystopovali. Aj preto naša mama pracuje ako učiteľka. A ja so sestrou musíme chodiť do tej istej  školy. Aby nás mala pod dozorom. A má rada deti. Často nám nevychádzajú peniaze. Rozhodla som sa, že budem brigádovať. Chcela som pomôcť Emily, neprijali ma. Keď mi skončí škola, nemám čo robiť a nudím sa. Občas sa toho aj bojím.

,,Dobré ráno," pozdravila ma mama z kuchyne už som stála na schodoch oblečená v pyžame. ,, Aj tebe dobré ráno mami. Kde je Emily ?" Spýtala som sa zvedavo. Chvíľu bolo ticho, no potom po krátkej chvíli ho mama prerušila. ,, Je vo svojej izbe. Prečo sa na to pýtaš?" Nevedela som na jej otázku odpovedať. Nie, že by som bola hlúpa na jej otázku odpovedať, len ma to prekvapilo. ,, Len tak. Chcela som aa jej niečo opýtať a nevidela som ju tu. Mohlo mi to napadnúť, " povedala som vystrašene a vybehla po schodoch naspäť hore. Moja šestnásť ročná sestra je vo svojej izbe. Niečo tu nesedí. Kožni kvôli tomu Petrovi. Bol to jej blízky priateľ, no nejavil o ňu záujem. Keď si už myslela, že by sa mohli posunúť ďalej, všetko sa zvrtlo a on si našiel inú. Očividne má schopnosti na zarmútenie mojej sestry. Ja mu to tak nenechám. Odskáče si to.

Bol piatok a ja som sa náramne tešila. Vošla som do eminej izby. Ležala na posteli. Chcela som byť potichu, ni zrazu sa na mňa otočili jej orieškovo hnedé oči.

,, Čo chceš?"vyrútil sa na mňa jej uplakaný hlas. Uplakaný? Ona plače?
,, Ty plačeš?"nič lepšie ma nenapadlo.
,, Nie, neplačem!"zakričala. Jasné, že plakala. Nechápem, prečo to neprizná.
,, Pôjdeme dnes na lúku ?"opýtala som sa s tenkým hlasom. Chodili sme si cvičiť schopnosti. V meste to nešlo. Ľudia o nás nevedeli. A ani nebudú.
Mama o tom nevedela. Nikdy by nám to nepovolila, ani Emily. Aj keď som mohla za väčšinu sťahovaní ja. Ale tu mi je dobre a som si istá, že biť sa z lovcom by nebolo až také ťažké. ,, Veď ešte týždeň."kričala na mňa, čo ma prekvapilo. Po dvoch týždňoch stopa mizne. Do kelu. Zabudla som na to.

Smutná som sa pobrala do izby. Prezliekla som sa a hodila knihy do tašky.

Premýšľala som nad lúkou a kľudom v nej. Bolo to čarovné miesto.