Lovci

7.

Musela som mame povedať, čo sa stalo.

,, Povieš mi to sama, alebo ma to nechaš prečitať?"

Čítanie myšlienok nepripadalo do úvahy. Robila som aj veci, ktoré by mama nemusela vedieť.

Napríklad sa už dlhšie stretávam s jednou skupinou, ktorá nemá najlepší imidž v meste. Sú to vykrádači.

,, Bude lepšie, ak to poviem sama. Ako len začať...... Používam schopnosti. Ale nie je to tak, ako sa zdá. Trénujem ich. Chodím na lúku, aby ma nevideli ľudia......"

Porozprávala som jej celý príbeh a spomenula som aj to, ako ma sestra odhovárala. Tuším, že som jej povedala aj tie najmenšie detaily.

V tom momente zobrala nejakú prázdnu tašku a vyšla hore po schodoch. Nahádzala tam veci svoje aj moje a dokonca aj sestrine.

Bola to nejaká zázračná malá taška, do ktorej sa zmestilo všetko.

A je to tu. Mama zavolala sestru do jej spálne spolu so mnou. Postavili sme sa do kruhu a pravé ruky pokládli na seba.

Mama niečo hovorila a hneď po ukončení jej monológu sme sa ocitli pri džungli. Bola hustá a tmavá.

Ale bolo riziko, že aj tu nás nájdu lovci.

Bolo mi však divné, že toho šéfa mama poznala. Nikdy nám ho nespomýnala. Alebo áno?

V každom prípade si to nepamätám.
Počula som sestru ako niečo o mne hovorí pri skladaní stanu.

Vybrala som sa za ňou a započula niečo ako: ,, .... Hovorila som jej nech tam nejde. A predsa tam išla. Nebudem trpieť kvôli nej ani ja a ani moja mama...... Nech si to odpyká sama."

Tie slová ma zarmútili, lebo to celé bola pravda a bola to moja vina.