Vrahyňa 3: Na úteku

Prológ

Auto uháňa po diaľnici. V dodávke na transport väzňov sedí Ďuri, Melany, môj otec, Jakub, ja a predo mnou kľačiaci Nikolaj čakajúci na odpoveď na jeho otázku. Všetci boli v napätí a nevedeli sa dočkať mojej odpovede. Nemohla som ich sklamať. Nechcela som ich sklamať.

Nakoniec som povedal tiché, „áno," Niko sa rozžiaril a s úsmevom na perách mi začal nasúvať na prst, ten nádherný prsteň. Kde ho len zohnal? S údivom som sa naňho pozerala. V tej chvíli som nebola šťastnejšia.

„Gratulujem Vám Nikolaj," povedala Melany. Prečo však oslovila jeho?

„Melany čo máš s ním?" neudržala som sa a už som to potrebovala vedieť. Čo stále spolu majú? Ak mám žiť s Nikom, tak musím vedieť pravdu. Prečo si vždy niečo šuškajú. Hlavne to u Satana v podzemí.

„Em, Melany mi iba pomáhala s tým, ako a kedy ti to dať, povedať. Pamätáš sa ešte na tú kuchárku, na ktorej si sa vybláznila? Ona zas bola tá, ktorá mi zohnala ten prsteň," prekvapene som sa naňho pozrela. Konečne mi všetko dávalo zmysel a ja som zbytočne hľadala problém tam, kde žiadny nebol. Objali sme sa. Práve vtedy Eddo zastavil na pumpe a zbehol mi aj kúpiť tú farbu na vlasy. Prekvapivo sa trafil. Podala som ju Melany ako jedinej žene tu, ktorej som mohla veriť, že mi to spraví nejako normálne a nebudem vyzerať ako debil. A tak sa stalo. Melany mi prefarbila vlasy na čierno. Páčilo sa mi to. Vyzerala som aj tak neodoľatelne a tomu nasvedčovali aj pohľady chlapov v transporte.

„Jakub môžem ešte s tebou slovíčko, pokiaľ nás nevypustíte niekam do lesa."

„Samozrejme Kráska," žiarivo na mňa žmurkol. Bol rozkošný ako vždy. Nemohla som z neho. Presunuli sme sa spolu do zadnej časti dodávky, kde vládla ponurá tma.

„Len som chcela vedieť ako sa má tvoja sestra Petra. Čo sa jej stalo? Je taká istá ako pred tým? Nevšimol si si na nej niečo zvláštne?"

„Nenávidí ťa a neželá si, aby som sa s tebou vídal. Je zatrpknutá tebou. Vraj navštívila Satana, ktorí ju po dobrom správaní prepustil. Viac neviem, je taká šialená, bláznivá ako bola aj Rebeka," vyčítavo povedal Rebekyno meno.

„Mrzí ma to Kubo. Všetko čo sa medzi nami prihodilo."

„Chápem, sľúb mi však jedinú vec. Nebudeš viac zabíjať."

„Sľubujem," sľúbila som mu niečo čo vôbec neplánujem dodržať, pretože iba teraz sa to začne.

„Nechaj si ten mobil čo som ti dal. Máš v ňom moje číslo, ak by si hoc-kedy, deň-noc potrebovala pomoc, volaj. Ja tu budem vždy pre Teba."

„Ďakujem. Som rada, že sme si to takto vysvetlili a akceptuješ moje rozhodnutie."

Dodávka konečne po nekonečnej ceste zastavila, niekde na poľnej ceste uprostred tmavých lesov. Zrejme sme niekde vysoko v Tatrách. Všetci sme z nej povystupovali a rozlúčili sa s Jakubom a Eddom.

Melany sa zrazu zvrtla.

„Prepáčte, ale ja nejdem s vami. Môj život bude naplnení niekde inde. Ak by nevadilo išla by som s vami ďalej," prihovorila sa potom k Jakubovi a Eddovi.

„Samozrejme. Postarám sa o ňu," povedal smerom ku mne.

„Budem ti vďačná. Ozvite sa aj vy mne, hlavne keď sa malé narodí," uškrnuli sa, nasadli do dodávky a zmizli nám z očí.

„Moja púť, týmto tak tiež končí," povedal Ďuri. „Splnil som to o čo ma Satan poprosil. Bezpečne si sa dostala von a tak ja už musím ísť," zamával nám a začal sa nám vytrácať priamo pred očami, až nakoniec z neho nič nezostalo. Iba vo vzduchu som ešte začula hlas: „Možno sa ešte stretneme."

Zostali sme iba traja. Tá naša púť bola iba na začiatku. Preplietla som si s Nikolajom prsty a vykročili sme v pred.

🔪🔪🔪

Ahoj, tak a som tu znova s poslednou časťou! Áno dobre čítate je to záverečná časť tohto ohromného príbehu, za ktorým mi bude strašne ľúto. Ale ešte neplačme máme pred sebou dlhú púť s Emmkou a jej priateľmi-nepriateľmi. Možno po tom všetko vás sem ešte ponúknem jedno prekvapenie, ale o tom až neskôr.

Takže Emmkyna púť po boku Nika a jej otca sa iba začína. Kto je zvedaví čo všetko si spolu preskáču? :P

A čo hovoríte na ich rozlúčenie s Jakubom, Melany a Ďurim.

*Mery*

Prajem vám naďalej príjemné čítanie morbídne, krvavé, úchylné, tak ako to máte radi. :P