Vrahyňa 3: Na úteku

25. Plán

Dlho som rozmýšľala nad Martinovými slovami, ale nemohla som to Nikolajovi urobiť. Bol tu vždy pre mňa. Podporoval ma vo všetkom a predsa toto dieťa je jeho.

Večer, keď už bol Niko doma, tak mi Keil poslal sms-ku s jeho malou narodenou dcérkou Dáškou. Zagratulovali sme mu. Nech sa teší zo života svojej dcéry pokiaľ môže.

Bolo neskoro večer a ja som ešte stále nevedela zaspať. Niko sa už prehupol do spánku pred dvoma hodinami. Ja tu len ležím a zízam do stropu. Najradšej by som niečo podnika. Veď toto bdelé ležanie je iba stratou času. Kiež by bol Keil s Natálkou dnes večer doma a ja by som si konečne mohla pochutnať na ich smrti. Už sa toho okamihu neviem dočkať. Priam priahnem túžbou vidieť ich zomierať pred mojimi očami a pod mojimi šikovnými rúčkami.

Vyleziem z postele a prezlečiem sa. Musím ísť von na čerstvý vzduch aj keď začalo pršať a vonku sa začínajú ozývať hromy s bleskami. Nevadí mi to, aspoň o to bude príjemnejšia a čerstvejšia prechádzka.

Vonku nie je nikoho. Búrka sa ozýva v plnej kráse a v hlasných decibeloch. Zbožňujem ju. Studený dážď mi leje na telo. Som celá premočená, ani dáždnik som si so sebou nevzala. V tom ma napadne, že by som mohla prechladnúť a niečo by sa mohlo stať môjmu dieťatku.

Nemám sa kam schovať, všade sú rodinné domy. Začnem utekať, ale nie domov, bežím k nášmu opustenému domu. Neviem čo ma tam ťahá, ale akoby som bola s ním spätá. Rada by som sa doňho vrátila a obývala ho. Bol to dobrý dom a teraz tu len zbytočne chátra. Nechápem Keila prečo sa doňho nevrátil. Veď predsa ešte stále patrí jemu, nie? Ani neviem. Len si to myslím. Pochybujem totižto, žeby ho bol niekto kúpil, keď vie čo sa v ňom stalo.

Dobehnem pod vchodovú striešku a vkĺznem dnu. Cez rozbité okná stále počuť náraz dažďa. V dome je dosť vlhko a chladno. Zvlečiem zo seba krátke šaty, čo som si v rýchlosti natiahla a hodím ich na špinavú zem. Musím nájsť nejakú deku. Musí tu predsa niečo byť.

Vystupujem hore po schodoch, keď začujem čudné zvuky. Zarazím sa a zastavím. Načúvam. V intenzite dažďa sa mi ťažko načúva. Pohnem sa teda ešte vpred. Viem, že zvuky prichádzajú z poschodia.

Na sebe mám iba nohavičky a som aj bez podprsenky. Nedávala som si ju, pretože ma už všetky tlačia a nové som si nekupovala poriadne dlho. Dlaňou si zovriem pravé poprsie a pomojkám ho, aby som ho trochu zahriala. Zopakujem to aj s druhým. Veľmi som im nepomohla, ale aspoň niečo. Cez rameno mám prevesenú malú kabelku s nožíkom, hygienickými rukavicami a mobilom. Bez toho by som nemohla vykročiť z domu.

Mám pocit, že môj život nie je v ohrozený, tak nožík nechávam v kabele. Zvláštny zvuk je čoraz bližšie môjmu sluchu. Zistím, že vychádza zo spálne, kde kedysi spávali Keilovi rodičia a potom moja úbohá matka Cecília. Strašne dlho som si na ňu nebola spomenula. Chytím kľučku na dverách. Keď sa ma v tom niekto zozadu dotkne ramena. Skoro vyskočím z nahej kože. Obrátim hlavu, ale keď uvidím známu osobu tak si vydýchnem. To bolo o chlp.

„Čo tu pre boha robíš a takto?" ukazoval na mňa Martin.

„Ty si pako! Sledoval si ma?"

„Nie, teraz som prišiel a počul som niečo. Tu máš," začal si vyzliekať mikinu, ale nebola o nič teplejšia, pretože bola tiež nasiaknutá vodou.

„Je mokrá," poznamenám. On mykne ramenami, vopchá sa predo mňa a otvorí dvere. Zvuk, ktorý som nevedela rozoznať bolo chrápanie a nie len jedno, ale dokonca troje. Troch bezdomovcov. Rýchlo som zaspätkovala, aby som sa nemusela na nich dívať a tobôž nie dýchať ten smrad, ktorý zahalil celú izbu aj pres to, keď tam bolo rozbité okno. Martin ich tiež nechal. Tiež mu bolo proti chuti vraždiť smradľavé hovädá, ktoré si to ani nezaslúžia.