Vrahyňa 3: Na úteku

4. V hoteli

Prebudila som sa na studenom nerezovom stole so spútanými rukami nad hlavou a nohami k sebe. Nemohla som sa pohnúť, aj kebyže chcem, tak sa mi nepodarí zliezť zo stola či chodiť. Oči ma ešte stále štípali ako hovädo, ale už som ako tak rozmazane videla. Poobzerala som sa okolo seba. Bola som v nejakej zaprášenej miestnosti so starými rárohami ako sú staré drevené stoličky, stolčeky, kýble, metly, veľké drevené trámy, malé okno vrátane tohto nerezového stolu a smradu vôkol mňa. Áno spáchala som toho veľa za čo sa Boh na mňa právom hnevá, ale ja ešte nemám zomrieť! Nemôžem! Kto ma tu len nájde? Niko určite nie. Ten sa znovu na mňa vykašľal a všetko je to iba jeho vina. Jeho vinou som sa ocitla na tomto mieste.

Nekričala som, nie som predsa naivné dievča, ktoré si myslí, že ho tu niekto začuje. Zrazu niečo zašuchotalo pri starých dverách, ktoré sa ihneď roztvorili a dnu vošlo päť chalanov a medzi nimi aj ten Cigánik. Snáď ma nejdú rozrezať zaživa. Uprene som ich sledovala ako sa začali zbiehať okolo stola, na ktorom som ležala.

„Čo odo mňa chcete?" vyhŕkla som ako prvá. Čo ich asi dosť prekvapilo, že som drzá a ani nemravčím o svoj život.

„Tvoj otec je určite pracháč, keď má takú nádhernú dcérenku."

Začala som sa smiať. „Ak by vás môj otec stretol, tak dlho by ste nežili."

„Žiadame výkupné. Zavoláš svojmu otcovi a povieš mu všetko čo ti prikážeme. Inak ťa zabijeme," ja som z nich nemohla. Boli strašne smiešni a naivní.

„Môj otec nemá telefón," zabila som ich so svojou odpoveďou, ale na druhej strane som hovorila pravdu.

„Dnes ho už má každí, tak sa nás nesnaž oklamať!" stále na mňa hovoril iba ten Cigánik. Iba som mykla ramenom a uvažovala som komu by bolo najvhodnejšie zavolať. Nikolajovi? Jakubovi?Eddovi?

Nakoniec po dlhom uvažovaní som sa rozhodla pre Jakuba. Nikolaj je aj tak na mňa nasraný, tak by mi to hneď zložil možno by mi to ani nezodvihol.

Rozviazali mi ruky a podali mobil, ktorý som musela dať na reproduktor.

„Ahoj Em, deje sa niečo? Povedala si to Nikolajovi? Nič ti nespravil?"

„Ehm, oci uniesli ma a žiadajú výkupné. Dostav sa na....kde to sme?" vrhla som otázku na chalanov okolo mňa.

„Stretneme sa inde, aby sme si boli istí, že tie prachy naozaj prinesie," a nadiktovali mu nejakú adresu z čoho som bola smutná, lebo som im neverila, že ma potom pustia.

„Neboj Em. Vyrážam," a zložil.

Znovu mi priviazali ruky a nechali ma osamote. V tme, pretože vonku sa už dosť zatiahlo. Zostávalo mi už len dúfať a veriť, že ma pustia.

V miestnosti začínalo byť už dosť chladno a mňa striasalo od zimy. Ani neviem ako dlho už ležím na tom prekliatom studenom stole. Chcela som sa zošmyknúť s nohami na zem, ale čo ak sa neudržím a drbnem na nos? Ruky som mala priviazané dlaňami k sebe, tak aj keď si ich dám pred seba, tak s nimi nič nezmôžem. V tom som začula nejaké kroky. Načúvala som. Boli stále bližšie. Nevedela som či sa báť alebo tešiť, že budem mať nejakú spoločnosť. Už by mi aj trebalo ísť na wcko a to je fakt sila, keď tehotná potrebuje chodiť každú chvíľu. Ja sa tu snáď čo chvíľa poštím, ak nikto nevstúpi okamžite dnu! Vstúpil. A ten niekto bol Jakub. Oči sa mi rozjasnili. On ma našiel? Nakúkala som zaňho, že kde sú tí debili, ale nikde som ich nevidela. Jakub ma ihneď rozviazal a pomohol mi postaviť sa na stuhnuté nohy. Povedala som mu, že sa musím rýchlo vyšťať. Prikývol a otočil sa. Vykonala som potrebu do jedného z tmavých kútov miestnosti a vypadli sme odtiaľ. Jakub prišiel pre mňa sám na svojom osobnom aute. Nasadla som na sedadlo spolujazdca, zapásovala sa a poďakovala mu.