Vrahyňa 3: Na úteku

30. Sestra

„Volám sa Daniela Dinová, keby niet sprostých doktorov v našich zariadeniach, tak by som sa teraz volala Emília Wojteková, teda už Dinová, ak by som mala za manžela Ferka. A ty si moja jediná žijúca sestra," zarazene som sa na ňu pozrela. O čom tá trepe? Moja sestra Emília? Veď tá je mŕtva. Všetci o tom vedia, že otec ju drbol v nemocnici na zem.

„Moja sestra je od narodenia mŕtva, tak neviem o čo sa snažíš!"

„Ako som hovorila. Nič nie je tak ako to na prvý pohľad mohlo vyzerať. Rodičia mi o tom incidente rozprávali. Viem čo sa stalo tvojej pôvodnej sestre. A viem čo sa stalo mne a jej. Moja mama a jej mama rodili spolu a sprosté sestričky náhodou zamenili deti. Zistila som to iba pred rokom. Žiaľ moji rodičia vtedy zomreli a v ich zanechanom závete som sa dozvedela pravdu. Oni to po celý čas vedeli. Po roku od môjho narodenia dali mi spraviť testy DNA a zistili, že nie som ich. Avšak starali sa o mňa, akoby som bola ich vlastná, za čo im nesmierne ďakujem. Dali mi tú najlepšiu výchovu akú som mohla dostať. Nikdy som sa nemala zle. Nechceli to riešiť, lebo sa báli, že prídu aj o mňa a nebudú mať nikoho, keďže ich dieťa zomrelo krutou smrťou nášho otca. Odvtedy som sa ťa snažila nájsť. Teda nie len teba, ale celú moju rodinu. Našťastie rodičia uviedli aj priezvisko a meno nášho otca a matky. Takže som to mala uľahčené. O Benjamínovi Janíkovi sa mi podarilo ihneď získať informácie. Nie som naňho vôbec hrdá a celkom som aj rada, že som to nemusela prežívať s ním a je mi ľúto, že si to zdedila po ňom. Potom som sa dozvedela aj o Cecílii a jej trojičkách, ktoré jedno z nich z neznámych dôvodov poputovalo do detského domova. Keďže Cecília a Šimon s Dávidom boli mŕtvy. Pátrala som ďalej po tebe, čo bolo ťažší oriešok. Zistiť, že kto si ťa z decáku adoptoval. Nakoniec som sa tiež k tomu náhodou dopracovala. Nemilé prekvapenie bolo, že tvoji rodičia sú mŕtvy a tvoje meno figurovalo už niekoľko rokov v novinách. Dostala som strach. Bola si najznámejšou a najmladšou vrahyňou na Slovensku. Nemohla som tomu uveriť. Pol roka som zalamovala rukami a neodhodlala sa pátrať ďalej, že kde sa práve nachádzaš aj keď som potom získavala informácie, že si ťa adoptovali Wojtekovci, ktorí tiež zahynuli. Všetci boli mŕtvy, len ty si žila a presúvala si sa z jedného miesta na druhé. Získať o tebe bárs aké iné informácie bolo ťažké. Potom sa mi dostalo do uší, že si bola na psychiatrickej klinike v Nemecku. Neviem ako som to mohla prehliadnuť a potom už žiadna stopa o tebe neviedla ďalej. Zostala som na bode mrazu. Pokiaľ mi manžel nepomohol a nedopracoval sa k miestnej polícii. Kde zastihol komisára Dejvu staršieho, ktorý ho odporučil k svojmu synovi Jakubovi, vraj ste k sebe mali blízko."

„Počkaj. Jakub ti povedal, že sme tu?"

„To si radšej necháme pre seba. Dotyčná osoba nechce, aby si to vedela."

„Bol to Keil?"

„Keil Wojtek? Náš jediný žijúci bratranec? Vieš kde sa nachádza?"

„Hneď vedľa, sme susedia," odvrkla som jej. Takže Keil to nebol. A neverím, že Jakub vie, kde sa nachádzame. Ako by to vedel? To nedáva žiadny zmysel. Kto mohla byť tá nedvôverihodná osoba? „Stále však nemôžem uveriť, čo si mi povedala. Síce sa na seba podobáme, ale, ale ja ti neverím."

„Prečo si to urobila Emma? Prečo si pozabíjala celú našu rodinu?"

„Lebo to boli otravní na nervy lezúci kokoti a tak isto dopadneš aj ty!"

„Nevyhrážaj sa mi! Mám väčšie práva, než si myslíš. Najradšej by som ťa bola ihneď nahlásila na polícii a zariadila ti zariadenie, z ktorého by si nemala povolené vychádzky. Skús sa nad tým zamyslieť. Nechaj si to prejsť chladnou hlavou. Inak to spravím na vlastnú päsť, nenechám ťa, aby si viac zabíjala nevinných ľudí."