Vrahyňa 3: Na úteku

7. Kočeny

Pred nami stál muž v čiernom.

„Čo tu robíte? Čo tu chcete? Kto ste?" vydýchla som si, keď mi došlo, že to nie je žiadny fízel v civile.

„Len prechádzame okolo."

„Za kým idete?"

„Ehm za gynekológom," odpovedal popravde Niko.

„Za Ľudovítom Potratom?" do piče. To čo je za meno gynekológa. Div som sa neudržala a nerozrehotala na plné hrdlo. Tak strašne sa mi žiadalo dostať hlas na povrch.

Niko prikývol: „Kde ho nájdeme?"

„Zavediem vás k nemu," v diaľke sme začuli blížiace sa sirény. Zrejme sme sa ich až tak dobre nestriasli. „Rýchlejšie, švihnite si," ponáhľal sa. Zrejme ani on nemal čisté svedomie. Čo nám vyhovovalo, lebo my sme potrebovali úkryt čo najrýchlejšie. „Odkiaľ ste sa dozvedeli o Potratovi? Kto vám dal kontakt? Do svojej práce sa vrátil iba pred rokom. Veľa zákazníkov ho nenavštevuje v jeho príbytku."

„Ste jeho bodyguard?" opýtala som sa ho zvedavo.

„Ste tehotná a chcete si dať vziať dieťa?" 

„Ehm nie, on robí iba potraty? Preto sa volá Potrat?"

„Nie. Vy o ňom neviete nič. Však? Iba som vám zahral do nôty. Čo tu chcete a pravdu!" namieril na nás znovu svoju zbraň.

„Fajn, fajn odlož tú zbraň. Naháňa nás polícia, tak sme sa jej chceli striasť."

„Prečo? Čo ste spáchali?"

„Zoltán s kým sa rozprávaš?" začuli sme ostrý hlas a spoza rohu zrazu vyšiel Obor. Ten Obor, ktorému som pomohla na slobodu. To nie je možné, aby aj on pochádzal zo Slovenska. Vari je tento malý štát na tom až tak zle? „Ale, aléé čo tu nevidím. Moju záchrankyňu. Zoltán zlož tú zbraň. Toto je to dievča, o ktorom som ti hovoril. To je to dievča, ktoré ma dostalo z toho psycho zariadenia. Poďte ďalej. To je tvoj nápadník? Ako ste zistili, kde sa schovávam?"

„To je Niko môj snúbenec. Vlastne utekáme pred políciu, veď vieš, že stále po nás pátrajú."

„Videli vás, že ste išli sem?"

„V prvom rade oni ani nevedia, že sme to boli my čo sme okolo nich prefrčali, takže sa nie je čoho obávať. Vraj si gynekológ? Robíš nejaké nelegálne potraty, keď si bol na psycho klinike?" opýtala som sa ho zvedavo. Rada by som si vypočula aj jeho príbeh. Zaviedol nás do miestnosti, kde panovalo silné prítmie a usadil nás na starý zaprášený gauč. Ponúkol nás pivom. Odmietla som. Niko si dal. A Obor, ehm teda Ľudovít nás začal oboznamovať so svojou kariérou a jeho nehanebnými činmi prostredníctvom svojho priezviska.

„Už ako dieťa som sa túžil stať gynekológom. Čo sa mi splnilo. Predsa aj rodičia boli obaja gynekológovia a pracovali v rovnakej nemocnici. Nemohol z toho predsa vzniknúť nejaký čierny kominár, nie? Ja som si však svoju profesiu po desiatich rokoch upravil a presťahoval sa do odľahlej časti mesta. Prijímal som iba ženy, ktoré chceli svoje decko dať do čierneho vreca a vyhodiť ho do kontajnera. Nerobil som to však tak ako si to oni predstavovali. Ja som im tie embryá vyberal z tela zaživa, tak, že som ich priamo na vlastné oči rozrezal, vytiahol zárodok a hodil im ho do ksichtu. Potom som ich oboch vyhodil do kontajnera, kde skapali. Až polícia začala pátrať po psychopatovi, ktorý také svinstvá dokáže robiť. Mne to problém nerobilo. Rajcovalo ma to. Bol som do toho celého zahĺbený a rozpálený. Nikdy som sa nevedel dočkať, kedy príde ďalšia a predvediem jej to divadlo, ktoré si užije, tak, že viac by na potrat nešla, ale žiaľ vžd ysa im to stalo osudným," zarehotal sa. „A čo ty? Si tehotná?"