Vrahyňa 3: Na úteku

10. Nový dom - starý dom

Ľudia pred prečítaním tejto časti by som vám najprv radila pozrieť si horor Zrkadlá v noci a až po ňom si prečítať túto časť. Haha, nehovorím, že je nejak extra strašidelná, ale len pre ten efekt, pretože som to písala po tom horore, včera o pol noci a nebolo mi všetko jedno, keď mi na konci časti zapinkal messenger. Oki som chybná, nič to. Príjemné čítanie.

🔪🔪🔪

Bolo to samozrejmé. Jasné každému normálnemu človeku. Majú nás. Musíme odtiaľto čo najskôr vypadnúť. Rada by som vedela ako je na tom otec, čo mu spravili, či žije. Hádam sa to raz dozviem. Sakra! Mohol nás niekto nahlásiť? Kto by len vedel o našej skrýši? Kurva! Popohnala som Nika a radšej som odtiaľ vystrelili skôr než by nás niekto prichytil. Smer západné Slovensko. Cestou sme sa zastavili na veľkej benzínovej pumpe, kde Niko ukradol benzín z kamiónu a naplnil nádrž na svojom tátošovi. Zatiaľ čo sa on staral o benzín ja som volala Jakubovi. Síce nerada, ale musela som. Nevadilo mi, že je pol piatej ráno. Možno už ani nespí, ale je na ceste do práce kto vie. Telefón zvonil hodnú chvíľu, ale potom ho zodvihol Jakub.

„Prepáč zobudila som ťa?"

„Skôr Floriánka stalo sa niečo?"

„To ma mrzí pozdravuj Melany."

„Prečo mi voláš Em v takú skorú rannú hodinu?"

„Potrebovali by sme od teba službičku."

„O čo sa jedná?"

„O novú identitu."

„Vybavím, ale budem potrebovať vaše fotky."

„Pošleme ti ich ihneď emailom. Ďakujem Jakub naozaj si vážim všetko čo pre mňa robíš, ale to nie je všetko. Ešte by som predsa niečo potrebovala."

„Fajn dievča nemusíš toľko chodiť okolo horúcej kaše."

„Peniaze. Typujem stotisíc. Najlepšie hotovosť."

„Ty máš veľké predpoklady na mňa, ale pokúsim sa ti ich zohnať."

„Si zlatý, vážne ďakujem. Potom nám dám vedieť a my si preto skočíme k tebe."

„Môžete sa zastaviť ešte dnes večer. Nadiktujem ti adresu?"

„Presťahoval si sa?"

„Vari nebudem bývať so ženou a synom u rodičov, ale neboj bývame v tej istej dedine, len na inej ulici s iným číslom domu," to mi odľahlo už som sa zľakla, že bude bývať v Biely. To by ma fakt trafil šľak. Rozlúčila som sa a s ním a s Nikom sme mohli znovu vyraziť na cestu s plnou nádržou, ktorá by nám už do konečného cieľa mala vydržať.

Cestou sme si urobili aj pár prestávok. Jednu dlhšiu, aby sme sa najedli v jednej z reštaurácii, kde mali aj online wifinu, ku ktorej som sa ihneď pripojila a začala vyhľadávať postavené domy, byty ihneď na predaj, ktoré sú už so štandartom, aby sme tam mohli ihneď bývať. Našla som celkom vhodný domček až na to, že je to dvojdom, ale nejak mi to neprekáža. Viem si v ňom predstaviť bývanie. Je za dobrú cenu, síce je prízemný a dosť útly na moje zvyčajné pomery, ale budem sa musieť aj s tým niečím uspokojiť. Ihneď som tam zavolala a dohodla prehliadku ešte na dnes o dve hodiny. Bola som celá nedočkavá a netrpezlivá. Niko iba stále krútil hlavou. Čudujem sa mu, že ho ešte nebolí.

Vydali sme sa na poslednú časť cesty, prv než sa pôjdeme pozrieť na dom musíme zbehnúť za Jakubom, aby nám odovzdal sľúbené veci. Prešli sme cez Senec aj Veľký Biel do Chorvátskeho Grobu sme prešli popri Bernolákove. Zabočili sme do novej časti, kde sa tiahnu nové novostavby domov, bytov, či radovej zástavby. Zastavili sme pred pekným veľkým poschodovým domom. Prekvapene som sa naň pozerala. Taký by som si priala tiež. Možno raz. Len ma prekvapilo, že traja bývajú v takom obrovskom dome. Ako nič proti, možno neskôr budú mať viac detí. Položila som prilbu na motorku a išla zazvoniť. Nečakali sme dlho a Jakub nás privítal, dokonca nás aj pozval dnu, ale odmietli sme. Mali sme naponáhlo.