Vrahyňa 3: Na úteku

28. Kto si?

Viedol nás do staršieho rodinného domu. Brána bola otvorená dokorán, zrejme sa neunúval ju za sebou zatvárať, aby mu dievča neutieklo čo najďalej. Dievča mal stále prehodené cez rameno. Dostali sme sa do malej predsieni, ktorá bola zariadená staro. Dvere, ktoré otvoril patrili ku kotolni, v ktorej sa nachádzal aj starý poklop a strmé schody nadol do pivnice. Trochu som váhala, či tam mám zliezť, ale som tu predsa s Nikom a mali sme na pláne niekoho zmasakrovať, tak čo potom váham? Usmejem sa na pána a zídem nadol. Niko ma nasleduje a potom do pivnice hodí aj to dievča, len tak surovo. Zostane na zemi ležať a trasie sa. Zachmúrene na ňu pozriem. Najradšej by som tú špinu bola opľula. Chlapík začne schádzať tiež k nám. Miestnosť je zaprášená. Potiahne dievča za ruku a ťahá ju za sebou za roh. Pred nami sa objaví veľká purpurová posteľ s baldachýnom a okolo celej miestnosti na poličkách zbadám rôzne druhy sexuálnych pomôcok. Jedná sa rôzne hrúbky, dĺžky, farby penisov, umelých vagín, vibrátorov, venušiných guličiek, či remene, bičíky všetko čo si len dokážete predstaviť.

„Toto je moje kráľovstvo, ktoré si užívam už roky s touto devou. Koľko to už bude? Od jej dvanástich, pomaly aj osem rokov a ešte stále ma neomrzela. Síce neviem povedať ako to ona vidí zo svojho pohľadu, ale ani ma to nezaujíma, hlavné je, že je tu a pre mňa. Len kurvička malá sa už pár rokov pokúša o útek. Ja jej však zaručujem, že v mojom objatí dodýcha. Niet úniku, pre ňu nie. Len som mal takú potrebu povyťahovať sa pred tebou. Uniesol som ju a nikto mi na to doposiaľ neprišiel. Verím, že to vy dvaja ani nikomu neoznámite. Ste predsa ešte vo väčších sračkách než ja. Jej rodičia už na ňu určite zabudli a porobili si kopu iných detí."

„Čo s ňou robievate? Bijete, znásilňujete?"

„Hrám sa s ňou. Nemusíte všetko vedieť. Ste nejaký čudní, predstavoval som si vás inak. Tvárite sa vážne akoby som neviem čo robil."

„Jasné, prepáčte. Ešte sa nám nestalo, že by nás niekto pozval k sebe domov a ukázal nám jeho tajomstvo."

„Chceli ste sa iba chváliť alebo si môžeme aj my niečo vyskúšať?" opýtal sa Nikolaj.

„Aby ste mi ju zabili? To v žiadnom prípade!"

„Prisaháme, že ju nezabijeme. Mala by som taký návrh. My dvaja by sme sa trošku pohrali a tuto Niko s ňou. Bolo by to fér, nie?"

„Si predsa tehotná," ukázal prstom na moje brucho.

„Nemusíte mi predsa ubližovať. Myslela som, že si chcete zasunúť."

„Nie, to nie je nič pre mňa. Prekrúca sa mi z toho žalúdok. Nebudem ďobať so svojím žaluďom do tvojho decka."

„Ste slaboch," poznamenala som.

Neunúval sa brániť. Bolo mu to očividne jedno. Priam som cítila ako mu je naša prítomnosť nepríjemná. Najradšej by nás bol vyhodil, najradšej by bol, keby nás sem nikdy nebol zaviedol. Teraz pred nami stojí, žmolí si ruky a nevie čo má hovoriť. Dievča sa začína zdvíhať a plaziť preč. Jednom okom sledujem jej pohyby. Mám na ňu mušku. Skočím po nej a krv sa preleje, vytečie jej rovno z riti ako čarovná modrá vodička z Kameňáku.

„Naozaj sa ospravedlňujem vážení, ale bol by som naozaj rád, ak by ste opustili môj dom," ukázal rukou, aby sme sa pohli. Nás však ani nehlo. S Nikom vždy vieme čo robiť, ani si to nemusíme hovoriť.

„Odísť na sucho? Keď sme boli pozvaní? Kde ste o niečom takom počuli?" pretvarovane so začudovaným hlasom a pýta Nikolaj.

„Tak čo by ste si dali whisky, rum, pomarančový džús?"