Vrahyňa 3: Na úteku

27. Neposlušné dievča

„Môžem ísť otvoriť nahá?" pýtala som sa Nika, po treťom zvonení. A on môj milovaný, najšťastnejší ma pustil. Odomkla som a otvorila. Vo dverách stál Keil. Tentoraz však nebol opitý, teda možno sa opil s pohľadom na mňa. Pretože tam iba stál a stál a nič nehovoril. Dorazil aj Niko a tak sme ho obaja sledovali a nič.

„Čo je?" potom naňho zhúkol Niko.

„Ehm, ale nič. Len, že aby ste boli tichšie, ale ako vidím, vy ste pre seba stvorení a pri jej tele, ohh..."

„Drž hubu a vypadni," jemne doňho sotil Niko.

„Jasné, máš právo na obhajobu jej nádherného tela."

„Nemohol by si už konečne vypadnúť!" zúril naňho.

„Môžem sa dotknúť?" pýtal sa Keil.

„Zbláznil si sa či čo?"

„Myslím jej bruška," usmial sa Keil a Nika mal stále v paži.

„Vypadni, vravím ti po dobrom!"

„Ale kamoš, čo si taký rozzúrený?"

„S takýmto prístupom dlho kamoši nebudeme!" Niko mal nervy namále.

„Tak nabudúce," mával Keil rukou a odišiel po dobrom. Zavesila som sa na Nika a vychutnávali sme si vzájomné bozky. Zaľahli sme znovu do posteli a ja som sa prebudila až niekedy na obed, keď Niko nebol doma. Ihneď som chytila do rúk mobil a začala zostavovať inzerát na nábor vrahov, ktorí mi budú slúžiť ako poslušní vojaci. Som zvedavá či sa niekto ozve a či to nebudú brať ako zábavku, pretože tu pôjde o vážnu a súkromnú vec. Ako možno by mi stačilo aj päť chlapov, ktorá spravia bárs-čo, čo im nakážem. Nech vedia používať svoje ruky a rozum. Martin by ich mohol zatiaľ zaučiť, kým sa nezbavím toho balóna pod prsiami. A možno by v našej dielni ich mohli porcovať na mäso a predávať ho po dedine. Žiadny občan nebude vedieť, kedy zožerie svojho príbuzného či známeho.

Zrazu začujem zvonenie mobilu, ale nie môjho. Zrejme si Niko svoj zabudol doma. Horko-ťažko sa zodvihnem a prejdem k nemu. Na displeji stojí meno Čajočka. Kto to len môže byť? Keďže som zvedavá, tak to zodvihnem, ale prvá nič nehovorím.

„Nikolaj? Ahoj, máš dnes čas?" hlas mi je známi a po sekunde ho aj spoznávam.

„Melany?" vyhŕknem do telefónu.

„E-emma?"

„Čo máš s Nikom? Aká si ty jeho čajočka?"

„Emma neblázni, neviem o čom hovoríš."

„Čo od neho chceš, ČAJOČKA?!"

„Nemusíš hneď zúriť, len som niečo od neho potrebovala zistiť."

„To určite! Nikdy som ti neverila! Už vtedy v satanovom zajatí, čo ste si furt hrkútali."

„To sme ti predsa vysvetlili. Niko to robil pre teba a dobre vieš, že on chce odjakživa iba teba."

„Prestaň tárať hlúposti. Nie som včerajšia!"

„Zavolám mu teda neskôr!"

„Ty sa mu už neopovažuj volať!"

„Choď sa radšej vyspať, nerobí to dobre tvojmu stavu."

„Nestaraj sa, škrata zneužitá!"

„Myslím, že nie sme až tak odlišné, keď sme už pri tom zneužívaní Emma."

„Sklapni," mala som jej dosť. Hodila som mobil o stenu. Ona sa nebude do mňa navážať! Nebude mi preberať chlapa! Čo si ona myslí, že je zač? Wrrr. Mám nervy. Potrebujem do niekoho zapichnúť nôž. Strašné nervy mám, také nervy, že by som ho bola aj obrátila proti sebe a zarezala ho do svojho otravného, mega brucha a za živa si z neho vytrhla to decko, ktoré by som potom hodila do popolnice. Aj tak bude špinavé, krvavé a uvrešťané. Kto by chcel bývať s paviánom? Len nech sa mi niekto postaví do cesty a ja ho na mieste rozpolcujem na márne kúsočky, krv bude striekať po okolí ako z priezračnej fontánky.