Secret Night...

Ahojte dúfam že sa vám bude náš príbeh páčiť. Na tom to príbehu som sa dohodla s kamarátkou tak dúfam že sa vám bude náš príbeh páčiť :)

Prepáčte za chyby :D ...

S pohľad Believe:

Neviem čo sa to so mnou deje... Včera večer som išla do lesa za splnu ako to robím posledné štyri roky. No včera deň pred mojimi narodeninami som ZOMRELA! Viem to lebo mi to povedal ten ktorý ma zabil. Stalo sa to takto:

Nenápadne som sa vyparila s domu pár minút pred polnocou. Zoskočila som s našej vyvýšenej terasy a trochu tvrdo som padla na nohy a neudržala som rovnováhu a padla som kolenami do snehu, aby som nepadla ešte aj na nos tak moje ruky sa zaborili do mäkkej, ale ľadovej posýpky. Rýchlo som sa obzrela či niekto z našej vesnici nie je na hliadke. Keď som si bola istá že tu nikto nie je a že som nezobudila mojich rodičov tak som zdvihla svoje premrznuté ruky zo snehu a potom som sa postavila. Ruky som si skryla na páse do svojho azurovo modrého šaty, presne také isté aké sú moje oči.

Nenápadne som sa rozbehla ku vchodu do dediny a potom som zamierila do lesa. Keď som bola na začiatku ešte raz som sa obzrela či ma niekto nesleduje. Nakoniec som sa poriadne nadýchla a vstúpila som do lesa. Pomaly som kráčala tmavím lesom ktorý osvetľuje iba svetlo s mesiaca ktoré dopadá na cestu predo mnou cez vysoké smreky. V našej dedine je skoro celý rok zima. Keď som došla do stredu lesa tak sa predo mnou ukázala čistinka. Ani som nezaváhala nabrala som dych a začala sa zasa predierať snehom presne do stredu čistinky. Už- už som tam bola a spadla som do snehu. Ako malé dieťa som sa začala rehotať. No smiech ma prešiel keď som začula vlčie vytie. Rýchlo som si sadla obzrela som sa za seba a dobre som vedela aký je dnes deň a prečo ma rodičia nechceli pustiť do lesa. „Vlka.“ Zašepkala som a zodvihla som sa, poriadne som ani nestála a rozutekala som sa pred seba. Utekala som a moje šaty sa mi plietli pod nohy. „Sakra aj s blbími šatami.“ Zahrešila som a zdvihla som si ich. Pri utekaní sa mi všetko zachytávalo o konáriky. Už som skoro bola pri vesnici keď som zrazu začula vytia za sebou. „Už iba kúsok a budem v bezpečí.“ Pomyslela som si. Posledné kroky som skočila a ocitla som sa vo vesnici. Hneď som začala kričať. „VLK! VLK SA BLÍŽI K DEDINEI!!!“ Skoro všetci sa zobudili, ale hlavne muži hej. Začali zatláčať dvere aby sa k nám vlk nemohol dostať bolo však neskoro. Vlk jedným veľkým skokom stál predo mnou a ja som sa zosunula s pohľadom na zem. Zdalo sa mi že som prestala dýchať , no potom sa mi vlk prihovoril, vlastne všetkým. Mohutným hlasom spustil: „Nech predstúpi jedna obeť alebo všetci zomriete!“ zarevala a pozrel sa na mňa jeho hnedo- zlatými očami. Počula som za sebou šepkanie. Už sa chcel prihlásiť jeden starší muž keď vlk zasa zareval. „Musí to byť výhradne dievča od 15 do 17 rokov.“ „Ten má, ale požiadavky...“ pomyslela som si a snažila sa nedať najavo úškrn. No strach ma premohol a vyšlo s toho niečo také ako keby som ním pohŕdala. Priklonil sa ku mne a povedal. „Ako sa voláš?“ teraz jemnejším hlasom. „Ja... s... som Believe...“ na prázdno som preglgla. V jeho očiach sa niečo zablesklo, niečo čo som nedokázala prečítať, ale vycítiť. „Idem JA!“ rozhodne som povedala a postavila som sa. Od niekal som započula. „Nie Blue nie!“ No nevnímala som to. Začala som kráčať za vlkom. Keď sme boli hlboko v lese a on mal istotu že neutečiem. Vrhol sa na mňa a zahryzol sa mi do krku. Jediné čo si pamätám bolo to že ma zaplavila temnota....

No a k tomu sa dostávam do záveru že dnes ráno som sa zobudila s veľkou ranou na krku obalenou v handre a v posteli mojich rodičov. Keď som si išla sadnúť do hlavy mi udrel nával spomienok od vlka a v jednej s nich sa vyjadroval citujem: „Nezabil som ťa pretože si k niečomu predurčená, k niečomu obrovskému o čom sa všade na svete rozpráva no ty to zatiaľ nevieš a zistíš to v pravú chvíľu a aby si sa jej dožila dal som ti nesmrteľnosť, to znamená že každú noc budeš vraždiť ľudí zo svojej vesnice aby si ukojila svoj smäd...“ povedal výstražne. „... A to sa skončí asi niekedy keď zabiješ približne polku vesnice“ dodal tak jemno že mi to v hlave pišťalo a vyznelo to smiešne. Mala som to povedať mame no nepovedala som to, jediné čo som spravila bola vypadnúť od tiaľto aby som dakoho nezabila.

Deň potom:

Noc bola príšerná každá kosť v tele sa mi lámala zažívala som opakovateľnú bolesť a nie a nie sa poriadne nadýchnuť. No všetko to skončilo pri tom keď mi do očí zasvietil mesiac už nie síce v splne, ale aj tak krásne žiaril a ja som dostala strašnú chuť na mäso, chcela som aby sa moje ostré zuby zarezávali do mäsa nevinnej osoby. Dobehla som k neďalekej dedine a tam som asi polovicu vyvraždila až na konci som zistila že je to vesnica kde som sa narodila a videla som ich zničené telá a to najhoršie je, že sa mi to páči....

S miernym šklbnutím som sa zobudila s nočnej mori. Áno zasa som v prítomnosti v 21. Storočí. Lepšie povedané je 25. Júna 2014 posledný deň školy. Pre niekoho je to koniec školy a o pár mesiacov nástup na Strednú so svojimi kamošmi. No pre mňa je to deň kedy konečne vypadnem z tohto mesta a nájdem si zasa mesto ďaleko od tohto. Toto robím každý koniec roka. Nikde sa nezdržím viac ako kým skončí celý školsky rok. Medzi teenegermi zapadnem a môj pach sa stratí. Som totiž vlkodlak a utekám pred tým čo ma premenil a chce ma do svojej svorky, ale ja nechcem a pohŕdam ním a potom utekám pred svojimi spomienkami. Obehla som skoro celý svet všade ma naháňa a viem aj veľa jazykov. Vstala som s postele a išla som do kúpeľne. Tam som sa oprela o umývadlo a do úst som si vopchala kefku. Aj po tom som tam iba tak sedela a pozerala som sa ďalej na svoj odraz v zrkadle. Moje hnedé vlasy ktoré mali jemne vlnití až trocha rovný tvar mi dopadali niekde ku koncu chrbtu, postavu mám normálnu ako väčšina dievčatá v tejto škole. Jediné čo asi na mne pútalo pozornosť a budilo strach boli moje oči. Azurovej farby. Poriadne som sa na seba zahľadela a prstami som si prehrabla vlasy. Vyšla som s kúpeľne a prešla som ku komode. Vybrala som si obtiahnuté modré tričko a k tomu som si dala čiernu sukňu, obula som si nižšie čižmy a rozbehla som sa do školy. Došla som presne na predávanie diplomov. Rýchlo som sa zaradila za jednu babu ktorá dačo točila o vlasoch nejakej inej. Keď som došla na rad ja tlieskali, ale bolo mi trochu lúto toho že som bola sama. „Ďakujem.“ Povedala som s miernym úsmevom. Ešte som tam chvíľu bola kvôli slušnosti, ale potom som šprintovala domov. Prezliekla som sa do gatí, obliekla som si šedú mikinu a obula som si tenisky. Keď som mala zbalené vyšla som z domu a nasadla do auta...

 Prepáčte ak vám tento príbeh niečo pripomenie... Len chcem aby ste vedeli že som to nepísala podla filmu... Ak sa páčilo tak VOTE a koment potešia....