Začarovaná Zem

Výhražka

Ráno som sa mrmlajúc zobudila. Neznášam vstávanie! N. E. Z. N. A. Š. Á. M.
Unavene som si prešla po očiach a zapozerala sa do nášho vyhasnutého ohniska. Ostali v ňom už len uhlíky.
Všetci sa už balili a podaktorí si už dávali na chrbát rubsák. Vrátane Charlotte.
V momente som vysločila na nohy a začala zbaľovať spacák.
V poslednom čase sa jej fakticky bojím.
Vlastne odvtedy, čo som ju obvinila z toho, že mi hodila do hlavy šišku.
Nepríjemná záležitosť.
Spacák som si vložila do vaku a ten si prehodila na chrbát. Chytila som sa bariel a v kútiku duše dúfala, že dneska niesom zase posledná.
S ustráchaným úsmevom som sa pozrela ku východu. Všetci tam už čakali. Leo vyprskol, ale snažil sa ukľudniť. Ellie sa jemne usmievala a ostatný sa na mne úuužasne bavili.
Len Charlotte pretočila otravne očami.
„Poďme." Zavrčala a prepchala sa pomedzi chlapcov von.
Ostalo ticho, ale keď si už boli stopercentne istý, že je von, tak vybuchli do smiechu.
Doslova sa tam šúľali po zemi.
Tentokrát som prevrátila oči ja  a za pomoci bariel som popri nich prešla.
Každého som pritom pichla palicou do boku.
Idioti.
Vonku bolo chladnejšie než zvyčajne. Na tráve sa trblietala rosa, ktorú drobné víly brali do rúk.
„Prečo to robia?"
Opýtala som sa samej seba, ale vyrušil ma Ellin hlas.
„Pripravujú sa na zimu. Z každej jednej kvapky vznikne snehová vločka."
S úsmevom sa na ne pozerala.
Je to jasné....Od dneska milujem víly.
„Ako to vieš?"
„Učili nás to." Zasmiala sa.
„Aha jasné..."
Pobrali sme sa ku Charlotte, ktorá hľadela do mapy.
Hora, ku ktorej sa máme dostať, je už omnoho bližšie ako v prvý deň. Tipujem to na týždeň a pol cesty.
„Zase ty?"
Zdvihla svoje tmavé obočie a prebodla ma pohľadom.
Vzdychla som si.
Je tak hrozná.
„Ellie? Prinesieš mi prosím moje vecí? Tam sú položené pri jaskyni."
Usmiala sa na ňu. Prikývla a pomalička išla po ne. Keď už bola od nás asi desať metrov, tak sa ku mne Charlotte naklonila a spustila.
„Aby bolo medzi nami jasné. Ty a tvoja nožička nám predlžujte cestu. Ak budeme kvôli tebe meškať, tak sa osobne postarám o to aby si sa stratila a už nikdy nás nenašla. Rozumieme si?" Nahodila sladký úsmev a ja som na ňu obarene pozerala.
Prečo ma tak neznáša?
„Nech sa páči, Charlie." Medzi nás sa vkradla Ellie a vtisla jej do rúk veci. S tajomným úsmevom si cez plece prehodila hnedé vlasy a poďakovala jej.
Pche.

„Čo si taká napätá?" Štúchol do mňa Ryan.
A naozaj. Moje telo sa chvelo od námahy udržať rovno.
Charlotte sa povyšenecký usmiala.
Je strašidelná.
„Ale nič... Len som asi chytila do nohy krč." Usmiala som sa a nechty zaryla do bariel.
Ovládaj sa Alyssa!
Nestreľ jej!
„Tak môžme ísť." Usmial sa Leo a postavil sa vedľa mňa.
Bola som mu vďačná za to, že mi zatarasil výhľad na Charlotte a Willa.
Hmmm...prečo aj jeho?
Asi preto, že ma tie jeho nádherné zelené oči sprevádzajú na každom kroku.
Potriasla som hlavou a pohla som sa vpred. Barly som pokladala na zem ako o život.
Veď vlastne mi aj o život ide.
„Mám pre teba dobrú správu." Zaškeril sa Ryan.
„No daj."
„Zajtra budeme v polovici cesty."
„To je.....ehm..."
Aké to je? Nechápte ma zle. Som šťastná, že sa vraciam domov. Teším sa na Katie a rodičov, ale budú mi chýbať títo ľudia (až na pár výnimiek) a dokonca aj táto zem.
„Nehovor mi, že budeš za nami plakať." Ironicky si spod oka utrel imaginárnu slzu, za čo si odomňa vyslúžil ten najhnúsnejší pohľad.
„Za tebou určite nie."
„Óo! A za kým bude Hitlerka plakať?"
Do debaty sa zapojil Will. Musel načúvať, pretože kráčal pred nami.
„Cudzie rozhovory sa nepatrí poslúchať."
Prebodla som ho pohľadom. Sralo ma to, ako mi horeli líca, vždy, keď sa mi nejako prihovoril.
Vždy odvtedy, ako sme skončili v tej štrbine!
„Will? Začínam pochybovať, že si s ňou nerobil nič nemravné. Veď celá horí!" Uchechtol sa Leo.
Will pobavene nadvihol obočie a zaškeril sa.
Líca sa mi rozhoreli ešte viac.
Bola som zúfala!
„William! Ty hovädo! Čo si nám s ňou porobil!"
Zasmialo sa celé mužské obecenstvo.
Ha ha ha.

Ty kokso.... Ja sa asi od hanby pod zem prepadnem... Ako sa mu mám teraz pozrieť do očí?
Prečo tak reagujem?!
Naštvane som prehadzovala barlami.
To je makačka.
„Hej Aly.... Robíme si srandu."
Predomňa sa postavil Leo a zatarasil mi cestu.
Podráždene som vydýchla.
Dneska mám fakt nanič náladu.
„V to dúfam."
Pobavene nadvihol obočie.
„Zachvíľu konečne výjdeme z tohto dúhového kaňónu... Mám pocit, že z neho otepliem."
Ryan si rukou prešiel po tvári a my sme vybuchli do smiechu.
Z kade to má?
„Bola by ťa škoda."
Zašepkala Ellie. Avšak ja som ju počula. Zvedavo som nadvihla obočie.
Ellie a Ryan?
Hmmm......
Zvyšok cesty som si tých dvoch všímala. Celkom sa k sebe mali.
„Čo sa tak škeríš, Hitlerová?" Pri uchu som zacítila Willov dych. Príjemne ma pošteklil.
Zhlboka som sa nadýchla.
„Pozri sa na Ellie a Ryana. Nezdá sa ti, že sa k sebe majú?"
„Hmm...." Prižmúril oči.
„Hmm?"
„Uhm."
Nechápavo sme sa na seba pozreli a následne sme vybuchli do smiechu.
„Máme úžasne dorozumievanie."
„To určite."

Po dvoch hodinách prehadzovania bariel som mala pocit, že mi odpadnú ruky.
Nech som sa akokoľvek snažila brať na vedomie Charlottine slová, po pár minutách mi úplne vyfrčali z hlavy.
„Dáme si, prosím, pauzu?" Vydýchla som a zastavila.
„Môžme. Už aj na mňa začínajú dopadať tie dúhové steny. Zachvíľu sa z Alexa stane v mojej hlave jednorožec." Leo sa zložil vedľa mňa.
„Hej!" Podráždene zavrčal menovaný. Pousmiala som sa.
Všetci si sadli do kruhu a Will nechal medzi nami kolovať fľašku. Snažila som sa ignorovať jeho oči, ktoré sa takmer furt na mňa pozerali.
Alebo mi z tých stien tiež zašibáva.
Od Lea som si zobrala vodu a napila sa.
„Z tých bariel budem mať určite bicepsy." Zamrmlala som a Alex sa vedľa mňa začal dusiť.
„Čo je Alex?" Spýtala sa ho Ellie. Už už otváral ústa, keď som ho uzemnila vražedným pohľadom.

Už len to by mi chýbalo... Aby ma začali nazývať rambo.... Alebo nedajbože majster biceps.

Našťastie môj pohľad pochopil a so šibalkým úsmevom sa zahryzol do chleba.
„Ešte nikdy ste mi vlastne nepovedali, na čo vám Vitae je."
„Predsa na záchranu sveta." Nezaujato odvetil Ryan.
„Hej, hej...viem. Ale konkretnejšie?"
„To ti nemôžeme povedať."
Kusla som si do pery a skryla svoj diabolský úsmev.
Máme tu ďalšiu hádanku...
Jediný Will mi v očiach zbadal zvedavé iskričky, lebo keď sme odchadzali, tak si ma odchytil.
„Nestaraj sa do toho." Vážne na mňa pozrel, a ja som nadobudla pocit, že sa ma snaži chrániť.
Telom sa mi prehnal adrenalín.
„Vieš dobre, že vety tohto typu, ma ešte viac k tomu dokopú."
Pousmial sa.
„Si beznádejný prípad."

Po úžasnom víkende ma čaká cesta domov...
Máme tu novú drámu....Nedeľa v aute. :Dddd
Budem rada za každý votes a hlavne koment. <3