Začarovaná Zem

Čo máš najradšej?

  „Vám to teda trvalo." Škeril sa na nás Alex, keď sme vyšli z jaskyne.

Ako prvé čo som si všimla bolo, že príroda tu bola rovnaká ako v tej krajine, ktorou sme prechádzali doteraz. Tentokrát tu však bol namiesto listnatého lesa, ihličnatý. Vysoké smreky sa dotýkali oblakov a niektoré koruny v nich dokonca zmizli. V diaľke sa črtala tá istá hora, čo som videla, keď som sa prebrala. Len bola o máličko bližšie. Naozaj len máličko. A žilo tu viac zvierat. Motýle veľkosti mojej hlavy, lietali navôkol a sadali na nádherné kvety. 

  „Wau...." Zašepkala som a úplne ignorovala Alexovu narážku. 

„Áno je tu úžasne." Usmial sa Leo. 

Konečne som presmerovala pozornosť na moju skupinku. Ellie ležala na zemi a okolo ruky mala obviazanú látku, cez ktorú presiakala krv. Ostala som zarazene stáť.

  „Čo sa stalo?" Opýtal sa Will. Až teraz som si všimla, že stále stojí vedľa mňa. 

  „Zaútočili na nás netopiere... Ellie spadla a zlomila si ruku." Odpovedal Ryan a podal Samovi nožničky. Ten prestrihol zakrvavenú látku a opatrne ju zložil na zem. Ellie sa aj tak mykla. Okrem Sama pri nej čupela aj Charlotte a držala ju za ruku.

  „Bude môcť ísť s nami?" Pošepky som sa spýtala Lea.

„Bude musieť."  

 Smutne sa na ňu pozrel.

  „No čo Aly? Ako vidím Will ťa nezabil." Zaškeril sa a  ja som ho prebodla pohľadom.

  „Ale chýbalo k tomu málo." Ozval sa za nami dotyčný a nás oboch myklo. 

„William! Ty mi raz spôsobíš infarkt!" Chytil sa za srdce Leo a predychával šok.

„Ako?"  Zaškerila som sa.

  „Že som tvoju maličkosť skoro odbachol."

„Hohoho! Tak to si chcem vypočuť." Zasmial sa Leo a naklonil sa ku Willovi. Ten mu povedal o našom probléme s hadom. Samozrejme si to prikrášlil a stál sa z neho hrdina a zo mňa nariekajúce dievča. Ja osobne by som povedala, že skôr naštvané... Ale nebudem chlapcovi kaziť radosť.
„Jooj... Vy ste si užili viac ako ja... Ja a Alex sme to len tak prešli."
„Hej. Počula som." Uchechtla som sa a v mysli si vybavila Leov vreskot.
Zatváril sa dotknuto.
„Vypadá to tak že dnešok prespíme tu." Podišiel k nám Ryan a oprel sa o najbližší strom.
„Tak to aby sme si urobili miesto." Povedal Will a išiel sa vybaliť.
Je zvláštny.

Slnko zapadlo už pred dvomi hodinami.
Všetci spia. Až na Ryana. Ten má stráž.
Po pár bezúspešných pokusoch zaspať som to vzdala.
Dôvod mojej nespavosti?
Pytón.
Vždy keď zavriem oči, tak na sebe cítim jeho klzké telo, ako sa pomaly obkrúca o moje a po každom výdychu jeho zovretie zosilnie.
Posadila som sa a zahľadela do ohňa. Ako jeho plamene tancujú okolo driev a postupne ho pohlcujú.
„Nemôžeš zaspať?" Vyrušil ma Ryanov hlas.
„Nie."
Potľapkal miesto vedľa neho. Usmiala som sa a so spacákom som k nemu podišla. No...najprv som sa musela dostať cez spiace telá na zemi.
Willovi som nechtiac stúpila na ruku, ale našťastie sa neprebral.
Sadla som si vedľa Ryana a zapozerala sa do tmavého lesa. Okrem maličkých lietajúcich svetielok tam nič nebolo.
„Svätojánske mušky." Usmial sa.
„Akurát som sa ťa to chcela opýtať."
„To sa dalo čakať."
Zasmiala som sa a Ryan so mnou.
Nastalo medzi nami ticho.
Prstom som kreslila do hliny hocijaké obrazce. Ryan ma sledoval.
„Prečo si rozdávala na karnevale letáčiky?"
Jeho otázka ma zaskočila.
„Noo lebo mama patrila medzi hlavných organizovateľov a ja ako jej poslušná dcéra som jej mala robiť poskoka."
Ryan sa usmial.
„Prečo práve vojačka? Dva bloky od teba rozdávala letáky princezná a o ulicu ďalej tiež."
S úsmevom som vydýchla.
„No vieš....Na princezné som trochu stará."
Ryan sa zasmial.
„Heej? Koľko rokov znamená stará? S chlapcami sme tipovali od pätnásť do devätnásť."
„Pätnásť?" Šokovane som otvorila ústa.
„Nooo viac ako devätnásť vari nemáš."
Pobavene som nadvihla obočie.
„Dúfam." Zhrozene na mňa pozrel.
„Nie viac to není." Zasmiala som sa.
Vydýchol si avšak o sekundu sa mu na tvári objavil ešte zhrozenejší pohľad.
No čo ťa zase napadlo...
„Ale menej ako pätnásť to tiež nie je...však?"
Vybuchla som do smiechu.
„Nie neboj...mám sedemnásť."
„Ešteže tak... Leo a Alex tipovali šestnásť, Sám devätnásť... Ja a Will pätnásť...prepáč." Rýchlo dodal, keď som po ňom hnusne zazrela.
„A čo ty Ryan? Tebe by som dala devätnásť..."
„No...máš lepšie odhady než ja." Usmial sa.
„A čo ma vojačka na západnom fronte z roku 1919 najradšej?" Štúchol do mňa a ja som si spomenula na našu škriepku s Willom.

„Ty to nechápeš? Nie si v sne! Toto je realita!" Ruky vystrel do vzduchu a otočil sa okolo svojej osi.
„Si ešte nepríjemnejší ako naživo." Zamrmlala som a všetci vybuchli do smiechu. Až na Willa. S bleskami v očiach na mňa pozeral.
„Hovorí tá, čo vyzerá ako Hitlerová žena?"
„Hovorí vojačka na západnom fronte z roku 1919."
„Tak nech vojačka zapne v hlave svoje  nacistické kolieska a popremýšľa, kde asi je."

Doširoka som sa usmiala.
„Najradšej mám sneh."
„Sneh?" Neveriacky na mňa pozrel.
„Áno sneh je....magický! Keď sa ho dotkneš cítiš chlad... Ale onedlho ťa to miesto začne páliť ako oheň." Usmiala som sa.
„Takže Alyssa ma najradšej sneh."
„Áno... A Ryan?"
„Marshmallow."
„Hmmm....nerob mi chuťky."
Ryan sa rozosmial na čo som ho zahriakla nech je ticho, lebo všetkých pobudí.
„A tú tvoju zvedavosť máš od koho?" Opýtal sa cez slzy.
„Od otca... Pracuje ako vedec. A kvôli svojej zvedavosti nemôže spávať."
Ryan sa usmial.
„Ste mi teda podarená rodinka... Z vás by boli nový Sherloci."
„Ale daj pokoj." Mávla som rukou.

„Ako dlho sa vlastne poznáš s Leom a spol?"
„Odmalička... Trénovali sme spolu, bývali v jednej budove a chodili spolu von.... Sú mi hrozne dobrými kamarátmi."
„Ja mám tiež kámošku. Ale je tak trochu šialená..."
„Šialenejšia ako ty? To sa ani nedá predstaviť."
„Ja som len zvedavá... Ona je šialená."
„Ale tvoja len zvedavosť je určite horšia."
„Možno trošku." Uchechtla som sa.
Nastalo medzi nami príjemné ticho. Po asi dvadsiatich zívnutiach som sa rozhodla ísť spať.
A prekvapivo som zaspala.

Taká oddychovejšia čásť.
Ďakujem za každý votes a coment, ktorý ste mi doteraz dali <333