Začarovaná Zem

Dážď.

„Dočerta, Alyssa." Zahromžil Will, keď sa odomňa musel odtiahnuť.
Nezmohla som sa na nič iné, len na smutný povzdych.
Mama vlastne nič nechcela. Len sa spýtala ako nam to ide.
„Myslím, že to farbenie necháme na inokedy." Vážne som kývla hlavou.
„Mohli by sme." Súhlasil.
Pozatvárali sme farby, umyli štetce a oknom, áno oknom, sme sa vykradli von.
Nepotrebujem čeliť maminim otázkam.
Až keď sme boli o ulicu ďalej, tak som sa ho opýtala narovinu.
„Už mi povieš, kde sú ostatný?"
Spomenula som si na Charlotte a tak sa môj úsmev zmenil na grimasu.
Will si to všimol. Ale neokomentoval to.
„Sú... Doma. Aspoň väčšina." Nervózne sa chytil za temeno hlavy.
Zvráštila som čelo.
„Stalo sa niečo?"
Nečítateľne na mňa pozrel.
„Charlotte je mŕtva."
Táto správa ma ovalila ako kladivo.
Niežeby som ju mala rada.... Ale ona a mŕtva? Ako? Prečo? Kto? Alebo čo?
„Vitae." Dodal, a ja som zastala.
„Vitae? Kto si to prial?"
Nahnevane som k nemu podišla.
Moja sebecká časť jej toho chcela ešte veľa povedať.
Will nadvihol obočie.
„Urobila to sama."
„Sama?" Neverím, že by si niekto ako ona prial vlastnú smrť.
„Chcela ťa zabiť... Ale Vitae takéto priania neplní. To želanie sa obrátilo na ňu a... Zomrela smrťou akou si zaslúžila."
Sledovala som jeho smutnú tvár.
Pichol ma maličký, ale fakt len maličký ostienik žiarlivosti.
Pche Alyssa..... Toto bolo to najväčšie ostenisko!
Mala som chuť Charlotte znova zabiť.
Ale chápala som ho.
Veď s ňou vyrastal od mala, Alyssa....
Aj ty by si bola takáto, kebyže ti umrie niekto blízky.
Snažila som sa tváriť pokojne respektívne nerobiť moje typické nahnevané grimasy alá stisnuté pery a zvráštene obočie.
„Aly nám žiarli?" Zasmial sa, keď ma zbadal.
Dýchaj, dievča.
„N-nie." Uhla som pohľadom.
„Hitlerovaaá...." Chytil mi tvár do dlaní a donútil ma sa naňho pozrieť.
Ako som videla, dobre sa na mne bavil.
To ma rozčertilo ešte viac.
„Ak si myslíš, že kvôli tebe žiarlím, tak si na peknom omyle!"
„Si si istá?"
„Nikdy som si istejšia nebola."
„Tak to si celkom neistý človek." Usmial sa a ja som naňho vražedne pozrela.
Naklonil sa k mojim perám no ja som ho strčila až tak, že spadol na mokrý chodník.
Nesmej sa.
Prehltla som smiech, prešla okolo neho a čo najnormálnejším krokom som sa snažila ísť rovno.
Započula som rýchle kroky a o chvíľu ma oblapili mokré ruky.
Zapíšťala som a hlavou prudko mykla dozadu. Trafila som svoj cieľ.
Will ma okamžite pustil a ja som sa pousmiala.
Pche... Ani ten výcvik mi netrebalo k prežitiu v Cantate.
Postupovala som dopredu nezaujatá človekom menom Will.
O chvíľu ma dohnal a bez slova kráčal vedľa mňa.
Po pár minutách mi to šlo na nervy.
Žeby sa na mňa hneval?
Zakázala som si sa naň pozrieť.
Po šestodvadsiatichdvoch sekundách
- Ani náhodou som to nerátala - sa konečne ozval.
„Nechcem sa ti ospravedlňovať. Ešte spolu ani nechodíme a už sa cítim pod papučou." Zdôveril sa mi so svojimi "obavami".
Zavrela som oči aby som sa ukľudnila a zase ich otvorila.
„A kto povedal, že k tebe niečo cítim?"
„Ty... V Cantate." Moja otázka ho nijako neznepokojila.
Zaškrípala som zubami.
„A čo ak na mňa pôsobila tá rúžova farba a zaslepila mi mozog?"
„Nemohla. Pretože mne tiež nie."
Postavil sa predomňa a ja som doňho nabúrala.
Zamračila som sa.
„Si hrozný." 
„Myslím, že si mi to už raz povedala."
Usmial sa a ja som takmer nadvihla obočie.
Vyzeral byť... So sebou spokojný.
„Nehovor." Odvrkla som a samu seba nechápala prečo som ku nemu tak zlá.
Našťastie si z môjho trucovania nerobil ťažkú hlavu.
„Určite si to pamätáš..." Začal. „Cantata, slnečné počasie.... Myslím, že to bolo tesne po tom ako sme sa pobozkali." Ľahostajne kráčal dopredu a tváril sa zamyslene.
Mne horela tvár.
Presne viem čo má na mysli.
Ten idiot...
„Nehovor." Zamrmlala som a obišla ho.
„Hovorím." Obehol ma a zase sa mi postavil do cesty.
Pretočila som očami.
Na moje líce spadla kvapka.
Začínalo pršať.
O asi desať sekúnd sa spustil prudky leják a kompletne ma zmáčal.
Will bol na tom podobne. Hľadeli sme si do očí a snažili sa vyhrať v našej hádke.
Bohužiaľ nikto z nás neodtrhol pohľad a tak sme tam stáli ďalších päť minút, keď okolo nás behali splašení ľudia.
Will urobil ku mne mikroskopický krok. Ignorovala som to.
Potom ďalší, o dosť väčší.
Zdvihla som zrak a zaťato mu pozerala do zelených očí, z ktorých som nejedenkrát takmer spadla na zadok.
Tak hypnotizujúce.
„Aly." Vzdychol si a prstom mi prešiel po perách. Nemala som silu sa odtiahnuť.
Cítila som ako sa odpor zo mňa stráca. Pozrela som naňho lesknucími očami. Will ľavou rukou prešiel za moju hlavu a naklonil sa ku mne.
Zavrela som oči a čakala, kým jeho pery zapadnú do mojich.
Nečakala som dlho.
Konečne som sa po tých dvoch týždňoch dokázala uvoľniť. Bolo to akoby mi pichli morfium.
Postupne sa všetky časti môjho tela uvoľnili. Jedine moje srdce bilo viac než inokedy.
Chýbal mi.
Ruky som mu zahrabla do jemných vlasov a ešte viac sa k nemu pritiahla. Ani neviem ako som to dokázala. Medzi nami nebola ani mikroskopická medzera. Dokonale som cítila na sebe jeho telo.
Odtiahli sme sa od seba a vážne sme si pozerali do očí.
„Chýbala si mi." Zašepkal chrapľavo.
„Aj ty mne... Prepáč za to, ako som sa k tebe správala." Zaborila som hlavu do jeho hrude a všetko napätie sa zo mňa vysypalo v návale sĺz.
„Není čo prepačovať." Silno ma objal a jemne sa so mnou kolísal zo strany na stranu.
Prebehli mnou zimomriavky. Čiastočne od studených kvapiek, ktoré sa mi vpili do svetra.
Nadvihla som hlavu a opäť sa mu nalepila na pery.
Zareagoval okamžite.
Ruky si ovinul pod mojím zadkom a zodvihol ma zo zeme.
Ani neviem koľko sme tam tak stáli. Mohlo to byť desať sekúnd ale v pohode aj celá hodina.
Jedno však viem iste... Bola mi nesmierna zima, keď sme sa od seba oddtiahli.

Ladiees! Konečne! Konečne!
Chytil ma písací ošiaľ!
Yeaaah!
Aj keď na týchto častiach sa to ešte neodzrkadlí, keďže som ich písala dosť dávno :D
Ale nevaa... Hlavná vec je, že som späť vo forme a čakám na vaše komentíiiky.  🙏