Začarovaná Zem

Will je späť

Meč som si zastrčila späť za zásteru a otvorila ťažké dvere.
Jediným zdrojom svetla tu bola malá sviečka, ktorá pomaličky dohárala.
Chytala ma silná chuť plakať.
Zložila som si z hlavy prilbu a pozrela sa na spiaceho Willa.
Celý sa triasol od zimy.
Toto je pravý Will.
Podišla som k nemu a s plačom sa mu hodila okolo krku.
Cítila som ako sa preberá. Jednou rukou ma chytil za chrbát a neprítomne hladkal. Zrazu prestal a prudko sa posadil.
„Aly?" Neveriacky zažmurkal a natiahol ku mne ruku.
„Som to ja, Will." Zasmiala som sa cez slzy a pobozkala ho na popraskané pery.
„Mea Malefica." Zahundral a opatrne sa odomňa odtiahol, akoby stále neveril, že tu som.
„Musíme ísť hore... Ukradnuť Vitae a skoncovať s koncom sveta." Zašepkala som sprisahanecky pozerajúc sa mu do očí.
Nijako sa nezmenili. Nádherne zelené so škvrnkami okolo zreničky.
„Si šialená." Usmial sa od ucha k uchu. Bol to ešte krajší úsmev ako na tej fotke.
„A ty sa ostrihaj." Zažartovala som a prehrabla mu vlasy. Boli o trošku dlhšie ako naposledy.
Nestrihaj sa. Prosím.
Milujem jeho vlasy.
Aj keď raz ma bude musieť dať na odvykačku, keď sa ostrihá.
Za koľko chlapcom dorastú vlasy?
Dva týždne?
„Dám to na Adolfa Hitlera?"
„Opovážiš. Sa." Vážne som mu pozrela do očí a jeho smiech sa ešte prehĺbil.
„Musíme ísť." Napomenula som ho.
Jemne ma pobozkal na krk a ja som stuhla.
Neberte ma zle... Ale mať tam cucflek, byť skoro uškrtená a k tomu pred chvíľou sa vám doňho zahryzol upír? Kto by nebol citlivý?
„Stalo sa niečo?" Zašepkal s obavou v očiach. Nemusela som mu odpovedať.
Z konečne malej škvrnky, modrín a dvoch vpichov to usúdil aj sám.
Až teraz som pochopila zmysel slov z očí mu sršali blesky.
„Koho mám zabiť?" Zavrčal.
„Dvaja, čo mi to urobili sú už mŕtvy."
„Ostáva ešte jeden."
Bezmocne som sa naňho pozrela. Oči sa mu prudko rozšírili, akoby v nich našiel odpoveď a prudko sa so mnou postavil.
Schmatla som prilbu a rozbehli sme sa k výťahu.
„Kde ideme?"
„Zabiť Jamieho." Zavrčal.

Will bol prekvapivo silný. Myslela som si, že bude fyzicky i psychicky na dne. Opak bol pravdou.
Uháňal ešte rýchlejšie ako ja.
„Will, stoj!" Skríkla som a prudko ho potiahla za rukáv k sebe.
„Čo je, Aly?" Otočil sa na mňa s odzbrojujúcim úsmevom. Mala som mu v pláne povedať niečo iné ale....
„Opovážiš sa zomrieť." Naštvane som precedila cez stisnuté zuby.
„Nepamätáš, čo som ti povedal? Už ti nikdy neublížim." Pousmial sa.
„Neznášam ťa."
„Budem to musieť nejako pretrpieť." Chytil ma za ruku a pomohol mi utekať, keďže som mala meravé nohy.
Nastúpili sme do výťahu, zlikvidovali v ňom dvoch upírov a stlačili tlačidlo s poschodím.
„Ideme na osemnástku." Oznámila som Ryanovi cez vysielačku.
Ako naschvál sa výťah musel zastaviť na každom druhom poschodí.
Onedlho sme medzi nami mali asi desať upírov a troch škriatkov. Všetci uspatí.
Zistili sme, že oni tu slúžia ako poslíci.  Z ich správ sme mohli odhadnuť, že o nás ešte nevedia.
Výťah konečne zastal na osemnástke. Will mi silno stisol ruku a spoza zástery mi vybral meč.
„Nachvíľu si ho požičiam."
Prikývla som a snažila sa načerpať z jeho úsmevov energiu.
„Milujem Ťa." Zašepkala som.
„Aj ja teba, mea Malefica." Usmial sa úsmevom, ktorý patrí len mne.
Dvere sa hlasno otvorili a ja som začala venovať pozornosť priestoru predomnou.
Takmer hneď na nás vyskočila Echidne.
Celé moje vnútro sa chvelo.
Nabrala som si do hrste uspavacie šípky a obehla ju.
Nepravidelne som jej ich zapochovala do hadieho tela, zatiaľ čo ju Will zabával.
Trvalo asi dve minúty, kým začala uspávacia látka učinkovať.
Echidne sa hojdala z boka na bok, až úplne spadla.
„Tentoraz som bol návnada ja." Zasmial sa Will a ja som neveriacky otvorila ústa.
„Ty si to pamätáš?"
„Kto by si nepamätal ako si nám utiekla preč?"
Podišla som k nemu a vrúcne ho pobozkala.
Chýbal mi.
Ako moc mi len chýbal!
Willovi sa podlomili nohy a ja som ho už chcela podpichnuť.
S úsmevom som otvorila oči ale ten úškrn mi zmizol, hneď ako som ho zbadala.
Will ich mal stále zatvorené ale neuveriteľne sa triasol.
„Je ti niečo?" Chytila som mu tvár do dlaní.
„Som len unavený..." Zašepkal a otvoril oči.
„A chorý." Doplnila som. „Vydržíš to?"
Prikývol.
„Fajn." Zašepkala som si pre seba a pohla sa popri stene ku veľkým dverám. Za nimi bola určite šéfova kancelária. Zaváhala som.
„Nechceš ostať....?"
„Nie, Hitlerová. Idem s tebou."
Pochybovačne som naňho pozrela a zaťala päste.
Teraz, keď vstal z mŕtvych ho nenechám zomrieť.
Zdrapila som ho za ruku a skôr než stihol zareagovať som ho vtisla do skladu a zamkla za ním dvere.
Začal splašene búchať.
„Hitlerová!" Vreskal a ja som sa pohla späť k dverám, za ktorými sa o chvíľu spustí hotové peklo.
Položila som ruku na kľúčku a stlačila ju.
„Nechoď, Aly." Začula som ho šepnuť.
Zhlboka som sa nadýchla, zahodila všetok rozum a vkĺzla dnu.
Prepáč, Will.

Šéfová izba bola obrovská kruhová miestnosť s veľkými oblukovými oknami. Všade navôkol sa pohybovali upíry a škriatkovia.
Nikto si ma nijak zvlášť nevšímal. Zvolila som si nenápadnú cestu a radšej nikoho nenapadla.
Aspoň dokým sa neobjaví Ryan s ostatnými.
Sama som sa tu cítila nesmierne zle.
Oľutovala som svoje rozhodnutie nechať Willa zamknutého.
Vzala som si do ruky mop a začala umývať podlahu.
Čo najnenapádnejšie.
Pozrela som sa smerom k šéfovi. Sedel za obrovským stolom s ešte väčšou kopou papierov. Stáli pri ňom nejaký traja upíry a pripíjali si.
Obďaleč stál na stĺpiku Vitae. Dopadali naňho svetla reflektorov a tak sa zdal žiarivejší, než v skutočnosti bol. Naliehavo som sa pozrela na dvere na opačnej strane.
No táaak... Pohnite si!
Umyla som škvrny blata a očkom sledovala Vitae.
Stačilo by sa mi ho len dotknuť?
Jeden dotyk a strany by sa obrátili?
Z mojich myšlienok ma vytrhlo silné rozrazenie dverí.
Už-už som chcela vyskočiť a uspať upírov okolo mňa, keď som si všimla kto stojí vo dverách.
Jamie.
Srdce mi od ľaku poskočilo a ja som sa rýchlo obrátila hlavu na opačnú stranu.
Nemohla si byť vtedy tak namaľovaná aby si sa na seba nepodobala?
Nieee.... Alyssa musí vyzerať ako Alyssa v každom prípade.
Jamie si ma našťastie nevšimol a bežal dolu schodmi za otcom.
„Sú tu! Práve sú na šestnástom poschodí." Vysypal na jeden dych a ja som sa začala báť.
Šéf sa nepokojne zamrvil a postavil sa z pohodlného kresla.
Mieril k Vitae.
Zreničky sa mi od strachu rozšírili.
„Nie!" Skríkla som a všetky hlavy v miestnosti sa obrátili na mňa.
V duchu som si dala poriadny pohlavok.
„Flo?" Zašepkal udivene Jamie.
Šéf sa naňho naštvane pozrel.
„To je tá z tej oslavy?!"
„Áno."
„Zabiť." Zavrčal a odrazu sa ma chopili dve silné ruky.
Začala som sa krútiť ale nimi ani nehlo. Akoby som bola zakliesnená v skalách.
„Jamie... Zabi ju." Podal mu Vitae a mne sa šialene rozbúchalo srdce.
„Otec..." Zaprotestoval.
„Odsúdil si ju na smrť už len tým, že si jej povedal o Maldivách... Dokončí to."
Jamie prestúpil z nohy na nohu a ospravedlňujúco na mňa pozrel.
To. Snáš. Nemyslí. Vážne.
Hľadela som mu do očí a čakala na nejaký zázrak.
Ten sa objavil v náhlom rozletení dvier.
V tom chaose sme úplne zabudli na Ryana.
Vzduchom začal letieť dážď šípiek. Dopichali snáď každého... Vrátane mňa.
Sledovala som ako sa Leo s Alexom priblížili k Jamiemu a vyrazili mu Vitae z ruky. Moje oči sa začali samé od seba zatvárať a nech som chcela ako moc... Zaspala som.

Will je späääť, ladiees! Dúfam, že ste radi.... :DD Že pochybujem...
Zajtra... Áno, zajtra pridám epilóg. Nemôžem tomu uveriť! 2.3.2017 sa tento príbeh definitívne ukončí... Smútočnú reč si nechám na epilóg...
*hlbokyfrustrovanypovzdych*