Začarovaná Zem

Spomienka

„Prepáč za ten chrbát."
Povedal skleslo, keď som sa ho už asi päťkrát za dve minúty chytila.
„Nevadí... Na tvojom mieste, a pri tvojej sile, by som ti to urobila tiež." Štuchla som doňho lakťom, na čo sa zaškeril.
„Kde sú vlastne ostatný?"
„Naháňajú Sirény... Ja som ostal pri ohni."
„Pche."
„Pche."
„Pche."
Leo sa ku mne naklonil a zhodil ma na zem. Videla som na ňom, že ma chce štekliť. V momente som sa skrčila do klbka. Zrazu nás vyrušil Will. Úplne som zabudla, že tu je.
„Opatrne s ňou... Hitlerka má ešte citlivú chrbticu."
Posadil ma späť na kmeň.
Snažila som sa ignorovať jeho ochranárský inštinkt.
Sladko som sa usmiala na Lea.
„Problém je v tom, môj drahý, že nie každé dievča je šteklivé."
Pri slove môj drahý pobavene nadvihol obočie.
Prevrátila som oči.
Aargh.
Obaja sedeli oproti mne a ja som na nich karhavo pozrela.
„Nemali by ste pomáhať ostatným?"
„Pochybujem, že by chceli, aby sme videli ich sirény... A keď už hovoríme o sirenách..."
Leo sa zaškeril,  zvodne nadvihol obočie a prstom ukázal na Willa.
Cítila som ako mi horí tvár. Will sa naňho vražedne pozrel.
„Boli to len sirény!" Zúfalo som odvetila.
„Hmmm.... Vieš, že tie prečítajú ľudské vzťahy, z toho ako sa k sebe spraváte? Museli ste ich nejako presvedčiť, že ste spolu. Tento fakt ma privádza k ďalšej otázke..."
„Ani ju nevyslovuj!" Skríkli sme s Willom naraz. Obom sa nám stretli pohľady. Jeho bol samozrejme nečítateľný.
Ako vždy.
Leo už-už otváral ústa, keď ho predbehol Will.
„Mňa by nesmierne zaujímalo, prečo sirény na seba vzali podobu mňa a Hitlerovej... Logický z toho vyplýva, že sme ti najmilší? Alebo mám na ten výraz použiť iné slovo?"
Falošne sa usmial a Leo zaklapol ústa.
Will ho dostal do pasce.
Do diabolský úžasnej pasce, na ktorú som túžila dostať odpoveď.
Čisto sebecky.
„Zmeňme tému."
Odvetil Leo a do ohňa hodil konár, s ktorým sa doteraz hral.
Začudovane som pozerala, ako ho plamene oblizujú, až kým ho úplne nezožrali.
Ani neviem ako, ale napadla ma otázka, na ktorú by som mohla dostať odpoveď.
Nadvihla som tvár a vážne sa pozrela Leovi do tváre.
Cítila som ako sa bojí.
„Leo?"
„Hm?" Zamrvil sa.
„Kto je Amélia?"
Nechápavo na mňa pozrel. Will sa uškrnul a následne vybuchol do smiechu.
„No Leo? Kto je Amélia?" Rehotal sa pomedzi slová a parkrát ho potľapkal po chrbte.
Leo sa odul.
Spýtavo som nadvihla obočie. Začína to byť zaujímavé.
„Nikto." Zavrčal.
Hm..
„Naozaj?"
Mykalo mi kútikmi úst. Will mal nenormálne nakazlivý smiech.
Keď sa k tomu ešte pridal ufučaný Leo, tak to nemalo chyby.
„Dobre!" Vzdychol si.
„Amélia je moja fiktívna priateľka. Vznikla tým, že som sa stavil s Ryanom, že si do šiestich hodín nájdem frajerku."
„Mimochodom tou frajerkou som bol ja." Dodal Will.
„Áno... Vytvorili sme si falošný účet, cez ktorý mi písal. Správy som potom ukázal Ryanovi."
Chytila som si hlavu do dlaní.
„Vy ste horší ako ženy."
„Náhodou som to neposielal do skupiny pubertiačok s vetou čo mám odpísať."
„Ale aj tak neverím, že ti tak ľahko uveril."
„Ver mi... Ryan je blbší než vyzerá."
Sprisahanecky na mňa pozrel a zaškeril sa.
Zasmiala som sa.
Ouu... Tak mi chýbali konverzácie s Leom...
Niežeby mi Will prekážal, ale potrebovala som od neho oddych.
Miatol ma.
V živote som nestretla komplikovanejšieho človeka.
„Takže Leo a Amélia." Povedala som ťahavo.
Vražedne na mňa pozrel a ja som prehltla smiech.
„Ty si blázon."

O niekoľko minút sa k nám pridal aj zvyšok skupinky.
Samozrejme nám hneď neverili. Mysleli si že sme sirény (hlavne Charlotte) a chceli nás zabiť (hlavne Charlotte) ale nakoniec sa nám ich podarilo presvedčiť. (Okrem Charlotte)
Nikomu sa odvtedy čo som ich videla naposledy, nič vážne nestalo.
Spokojne som si vydýchla a chrbtom sa oprela o baobab. Doľahla na mňa neskutočná únava.
Pozerala som sa na vytešené tváre, ktoré sa rozprávaju s Willom.
Aj keď sa to na prvýkrát nezdá, sú to úžasný priatelia.
Unavene som si prešla po očiach a snažila sa urobiť všetko pre to aby som nezaspala.
Štípala som sa do ruky, prstami si roztvárala viečka a ťahala sa za vlasy.
Ako som zistila, to ťahanie má uspávalo ešte viac.
Vzdychla som si a schúlila sa do kĺbka.
Na chvíľu si predsa môžem zdriemnúť.

Z Londýnskeho počasia sa dalo zistiť, že o chvíľu nás postihne snehová kalamita. Dokonca aj v rádiach vydali zákaz vychádzania.
Sneh som milovala. Preto som od rána pobehovala po dome so šťastným úsmevom.
Blížili sa Vianoce. S mamkou sme piekli medovníčky. Celý dom nám príjemne rozvoňiaval.
Počuli sme ako buchli vchodové dvere.
Zvedavo som sa otočila. Stál v nich ocko. Sneh sa z neho doslova sypal.
V momente sa mi rozžiarila tvár. Prišiel! Konečne sa vrátil z práce!
Celá od múky som sa k nemu rozbehla a vystískala ho.
„Čo moje princezné robia?"
Zasmial sa.
„Kráľovské medovníky."
Mama ho buchla utierkou po pleci a pobozkala ho.
„Tak to sa k vám pridám."
Obe nás oblapil a spoločne sme sa vydali do kuchyne.

Zobudila som sa so slzami na tvári.
Nekontrolovateľne mi tiekli z očí.
Chýbali mi rodičia. Presne takéto Vianoce sme mali pred tromi rokmi.
Otec prišiel vtedy skôr z práce.
Boli to asi posledné Vianoce, ktoré sme prežili spolu. Ďalší rok získal nový výskum. Domov chodí odvtedy minimálne.
Chrbtom ruky som si utrela slzy a posadila sa. Vonku bolo chladnejšie. Omnoho.
Bola mi sakramentská zima.
Naše ohnisko už dávno vyhaslo. Všetci boli zababušený v spacákoch, len ja nie.
Úplne som na to zabudla.
Pozrela som sa na usmievajúceho Willa a rozmýšľala, či ho zobudiť. Absolutne som nevedela, kde mám spacák.
Nechaj ho na pokoji, Alyssa.
Veď si ho otravovala celé tri dni.
Zatriasla som sa od zimy a podišla k Leovi.
„Leo?" Zašepkala som.
Pomrvil sa.
„Hm?"
„Mohla by som si k tebe ľahnúť? Je mi zima."
„Jasné." Odvetil a naslepo nahmatal zips na spacáku. Zosunul ho dole a otvoril náruč.
Chvíľu som pochybovala.
„Aly rýchlo lebo tu zamrznem."
„Vieš čo? Spí ďalej." Zašepkala som a zazipsovala ho naspäť.
„Prepáč, že som ťa budila."
Odpochodovala som naspäť ku kmeňu.
Každou sekundou ma striaslo.
Alyssa... Čo to robíš?!

Nie som zvyknutá spať s chlapmi.

S Willom nebodaj áno?

Vtedy som sa tam ocitla nevedome.

Na čo sa hrám? Veľmi dobre viem, že jediný, ku komu by som si dobrovoľne ľahla je práve on.
Aaargh!
Musím sa od neho nejako odtrhnuť.
A začneme tým, že budem spať sama.

Lásky krásky ďalšia čásť!! <3
Dúfam, že sa ako-tak páčila :Dd
Ináč... Práve píšem vianočnú časť a môžem s istotou povedať, že budem mať nad 2500 slov, možno aj nad 3000.
To sú ako keby 2 a pol časti v jednej. <3
Táákže sa tešte na Wattpad Ježiška v sobotuu! :Ddd