Začarovaná Zem

"Stanovačka"

Will ma zobral do auta, ktoré bolo zaparkované v tmavej uličke.
Bola to obyčajná dodávka. Podozrievavo som naňho pozrela.
„Je to ďaleko." Zasmial sa a nastúpil na miesto vodiča.
Áno? A Sweet&Cake ďaleko nebolo?
So zlou predtuchou som nasadla a pripútala sa.
Will okamžite naštartoval a o chvíľu sme sa už preháňali preplnenými ulicami.
Ako prvú vec čo som si všimla bolo, že sme odišli z Londyna.
Žeby mi všetci klamali o ich domove?
V aute nastalo napäté ticho. Will nervózne poklepkával prstami o volant a ja som si hrýzla peru.
Musela som v sebe krotiť zvedavosť.
Bolo to ťažké.
Cestovali sme asi dvadsať minút, keď zrazu Will odbočil na lesnú cestičku, ktorú som ani nezahliadla.
Nevedela som obsedieť.
„Mám sa báť?"
Odvážila som sa prehovoriť keď sa pustil prudký leják a zmáčal cestu pred nami. Teraz z nej ostala len hnedá kaša do ktorej sa zaborávali kolesá. Nakoniec sme zapadli.
Will naštvane tresol do volantu až mnou myklo.
„Došľaka, Alyssa!" Skríkol a buchal si hlavu o volant. Bála som sa, že sa uvoľní airbag.
Počkala som, kým sa ukľudní a zatiaľ sledovala kvapky čo kĺzali po čelnom skle.
Mama ma zabije.
Vykradla som sa z domu... Ak sa tam neobjavím do polnoci som mŕtva.
„Will... Ja... Mala by som ísť domov." Ruku som položila na kľúčku a otvorila dvere.
Do tváre mi v momente šľahol studený dážď.
Zoskočila som na zem. Nohy sa mi v momente takmer po kolená zaborili do blata.
Dokelu.
Urobila som namáhavý krok dopredu a potom ďalší.
Započula som ako Will otvoril dvere.
„Aly!"
Neviem ako to dokázal ale za asi päť sekúnd bol pri mne.
Silno ma objal, akoby sa ma snažil ochrániť pred štípajúcim dažďom.
Povzdychla som si.
Nemá to cenu... Ak sa vrátim domov, tak premrznutá na kosť.
Vzal ma naspäť do auta a spoločne nastúpili.
Celá som sa klepala. Z očí, vlasov nosa... Zo všadiaľ nám stekala voda.
V aute sa rozhostilo úžasné ticho, keď sme za nami zavreli dvere.
Will preliezol dozadu a začal sklapať sedačky.
„Čo robíš?" Opýtala som sa ho drkotajúc zubami.
„Vypadá to tak, že dneska spíme tu." Uškrnul sa a mne sa do tváre nahrnula červeň.
Predsa len by som mohla zvážiť ten návrat domov.
Odvrátila som od neho pohľad a zapozerala sa na hodinky.
19:21
Kebyže vyrazím teraz tak som doma za päť hodín? S prestávkami šesť.
Kebyže niekoho stopnem tak aj za hodinu...
Bol tu však jeden problém. Bojím sa stopovať.
Čítala som o neskutočne veľa prípadoch kedy dievčatá uniesli.
Netúžila som byť jedna z nich.
Will počas môjho plánovania naladil rádio. Jediné, ktoré tu chytalo signál bol nejaký Western. Sám názov hovoril o aký typ piesní pôjde.
Začula som prvé kovbojské tóny a potichu sa rozosmiala.
To akože fakt?
Will sa zasmial tiež.
„Sme na divokom západe, Sheriff." Namierila som naňho imaginárnu pištoľ.
„Toto mesto je pre nás dvoch primalé." Will si posunul svoj neexistujúci klobúk.
„Máte pravdu."
Uškrnula som sa a prv než ma stihol zastreliť som sa naňho hodila.
Obidvaja sme sa skotúľali do asi dvojmetrového priestoru vzadu.
„Človek by ani neveril, koľko miesta sa tu urobí, keď sklopí sedačky." Začudovala som sa a zliezla z Willa.
„Trápi ťa niečo?"
„Nie.. Áno... Mama ma zabije, Will." Posadila som sa na druhý koniec auta a sledovala tmavý les.
Situácia sa nedala brať vážne, keďže z rádia sa ozývala tá úžasná hudba.
Will sa zasmial a priplazil sa ku mne.
„Neboj sa... Ja to nejako vybavím." Zodvihol mi hlavu a ja som sa uškrnula.
„No neviem. Nevyzeral si byť moc odvážny, keď si sa s ňou stretol. Čudujem sa, že si sa jej bol schopný predstaviť."
Vo Willových očiach som zbadala veselé iskričky.
„Toto odvoláš." Výhražne povedal a naklonil sa bližšie ku mne.
„A čo ak nie?" Zasmiala som sa.
Varovne na mňa pozrel a ja som sa mu bez slova nalepila na horúce pery. Takmer hneď mi telom prebehli zimomriavky.
Will si ma k sebe bližšie pritiahol a ja som mu ruky zahrabla do vlasov.
Obaja sme zhlboka dýchali, keď sme sa od seba oddelili.
Boli sme o seba oprený čelami.
„Klamali ste mi?" Opýtala som sa ho a zapichla svoje oči do jeho.
Je tak blízko.
Pokrčil čelo a mne došlo, že nechápe mojej otázke.
„Klamali ste mi s tým, kde bývate?"
„Nie, Aly. Teraz sme vyhnanci." Zašepkal takmer nečujne. Na strechu silno bubnoval dážď. Táto správa ma neviem prečo znepokojila.
„Vyhnanci?"
„Náš šéf nás vyhnal. Priniesli sme mu Vitae a on nás surovo vyhodil. Hneval sa na nás pre Charlotte. Bola to jeho dcéra. Povedali sme mu, že ju zabil vlkodlak. Nechcel tomu veriť. Našťastie nemal toľko rozumu a nevypáčil z nás pravdu za pomoci Vitae... Vtedy som sa fakt bál. Zabil by ťa mihnutím oka.... Veril som, že žiješ. Či už v Cantate alebo v Londýne. Vitae na stopro zneužije. Potrebujem ťa mať pod kontrolou. Aby si nespravila nejakú hlúposť."
„Ja a hlúposť?"
Will sa zaškeril.
„Vedela som to." Zašepkala som.
Kto by sa už len trmácal do Cantaty pre nič za nič? Mať pri sebe neobmedzenú moc a nevyužiť ju?
„Chce ovládnuť svet?"
„Zrejme áno."
„To je úžasné.... A my tu sedíme zapadnutý v blate."
Will sa zasmial a opäť ma pobozkal.
„Ako môžeš byť taký? Koniec sveta je nablízku a ty tu sedíš na zadku a usmievaš sa do blba."
„Aj keby som mal zajtra zomrieť budem sa smiať. Hlavné je že si pri mne ty."
Za toto si odomňa vyslúžil "malú" pusu. Po nekonečne veľa zívnutí som sa schúlila do kĺbka a zaspala vo Willovom náručí.

Ďalšiu časť, tak ako som sľúbila, som pridala už dneska. Viem... Nič svetaborné sa tu nestalo... Ale aj takéto časti nám treba. :DDDD
Dúfam, že sa ako-tak páčila a nezabudnete ju okomentovať.
Btw. Ďalšiu časť čakajte v stredu. <3