Head up and stay strong...

#8

Vrátila som sa späť do svojej izby. Prezliekla som si pohodlné tepláky a zakutala som sa do postele.
Zaspala som.

"-Tresk-" zobudila som sa na hlučný rachot vázy. Niekto ju musel zhodiť a rozbila sa.
Pozrela som sa cez okenný výčnielok. Vonku už bola tma. A potom som to započula.
Uhm.. Naši sú už doma. Zase sa hádajú.
Ale keď počuť rozbíjanie vecí, ide o tú drsnejšiu hádku. Radšej som ani nevychádzala z izby. Stavím sa o desať dolárov, že aj služobné sa niekde zašili. Teda až na Marlene. Tá vždy počúva a potom to nám ostatným referuje.
Sadla som si do výčnielku. A zase som začala rozmýšlať. To som celá ja.

Po polhodinovom vnútornom monológu som prišla na jednu vec : držať sa odneho čo najďalej a ignorovať ho.

Milá Mickayla, problém je však v tom, že sa ti z nejakého nemého dôvodu dostal ku telu. - ozvalo sa moje svedomie a nezabudlo použiť dialogickosť.

Pípla mi sms-ka. Zobrala som mobil a otvorila ju:

O pol hodinu v prístave. -ES

Čo preboha chce ten magor robiť o jedenástej v lodnom prístave, sakra!?

Kašlem naňho. To že on niečo chce, neznamená, že ja budem skákať ako on píska.
Naser si Sullivan!

• • • •

Solidarita vyhrala a ja stojím v prístave.

Sakra Mickayla, ty si vážne tak tupá?

Je 22:56.

Kde do kelu je?

Je už docela chladno. Nemienim tu zmŕzať tri hodiny.

"Prišla si." ozvalo sa zdiaľky.

Otočila som sa.

Neznelo to ako otázka, iba ako uvažovanie. Ja som aj tak odpovedala.
"Áno."

"Prečo?" spýtal sa. Keďže bola hmla zo vzdušných výparov, nevidela som naňho. Videla som iba čiernu siluetu.

"Napísal si mi. Nepamätáš?" nadvihla som obočie aj napriek tomu že to nemohol vidieť.

"Ale aj tak. Nemusela si prísť." o trochu sa priblížil.

"Ale prišla som, takže vyklop čo chceš." strácala som trpezlivosť.

"Ale prečo, neznášaš ma."

Hhhh. OMG!!

"Ja neviem bože! Jednoducho som prišla. Dostal si sa mi pod kožu, jasné?!" pridala som na decibeloch.

"Za jeden deň?" spýtal sa. Bola to otázka bez žiadneho náznaku cynizmu. Čo ma riadne prekvapilo.

"Za dva roky." povedala som.

Ticho.

Ďalšie ticho.

A ano. Uhádli ste. Znovu ticho.

"Vtedy keď ste prišli na našu školu..." bolo to len jeho uvažovanie, alebo len myšlienka.

"Si ma ignorovala." dodal ticho.

"Vtedy som ťa ešte nepoznala." odmlčala som sa. "Bol si len ten pekný chalan čo sedel s mojím bratom v jednej lavici, a flirtoval s každou."

"Robím to aj teraz.." uchechtol sa, ale hneď zvážnel.

"No teraz ťa už poznám."

"Poznáš?" už nebol tak ďaleko aby som nevidela že sa zasmial.

"Hej, okrem toho všetkého čo sa nezmenilo, si aj idiot." povedala som.